Mesto Liptovský Mikuláš - Základné informácie o meste

2442-liptovsky-mikulas
Ján Blcháč (SMER-SD, SNS, SDS, SZ)
Mestský úrad
Štúrova 1989/41, Liptovský Mikuláš, 03101
Kontakt
Tel: 044/5621394
Fax: 044/5621396
Obyvateľov 31 772
Mužov / Žien 15 204 / 16 568
Rozloha 70 km2
Hustota 460 oby/km2
Nadmorská výška 607 m.n.m.
Prvá zmienka 1286
Okres Okres Liptovský Mikuláš
Kraj Žilinský kraj
Aktívnych organizácií 5 743
Všetkých organizácií 9 676
Loading

Základné údaje

Najstarší písomný záznam o území Liptovského Mikuláša je z r. 1286 v listine kráľa Ladislava IV., ktorým povýšil do šľachtického stavu Mikuláša a Ondreja, synov Serafína a potvrdil im vlastníctvo mikulášskeho, svätopeterského a ondrašoveckého majetku. Liptovský Mikuláš sa tu spomína ako possessio Scentmiclos. Mikuláš ostal vo vlastníctve Serafínových potomkov, Pongrácovcov aj v nasledujúcich storočiach. Prvé trhové výsady dostal Liptovský Mikuláš v polovici 14. storočia od kráľa Ľudovíta I. Právo konania trhu v Liptovskom Mikuláši každý utorok potvrdil Pongrácovi kráľ opäť v r. 1360. Neskôr od r. 1424 sa v Mikuláši konali aj pravidelné výročné jarmoky, a to na Turíce a na Mikuláša.

Podľa písomných prameňov už v r. 1299 existoval na mieste dnešného kostola svätého Mikuláša pôvodný kostol aj s vežou. Podľa archeologických výskumov v okolí kostola jeho najstaršie časti pochádzajú z tretej tretiny 13. storočia. Ranogotický kostol nebol prvým kostolom na tomto mieste, pretože už okolo r. 1200 tu stála románska sakrálna stavba s radovým pohrebiskom. Kostol svätého Mikuláša bol postavený mimo sídliska pre obyvateľov susedných dedín.

Pôvodný kostol bol koncom 13. storočia zbúraný a na jeho mieste postavený nový. V priebehu 15. storočia bola prestavaná veža v neskorogotickom štýle a v hornej časti boli vybudované tri poschodia veľkých dvojitých gotických kamenných okien. V tom istom období dali Pongrácovci postaviť okolo kostola a svojej kúrie opevnenie s priekopou, ktoré slúžilo ako obrana proti vpádu husitov a vpádom držiteľa hradu v Hrádku, Petra Komorovského.

Z r. 1573 pochádza prvá písomná zmienka o mikulášskej škole. Pôsobili tu významní učitelia ako napríklad Juraj Rafanides a Juraj Lišovíni.

V 15. storočí sa Liptovský Mikuláš stal obchodným centrom oblasti, vznikli tu viaceré cechy, najstarší ševcovský, ktorého najstaršie artikuly pochádzajú z r. 1508.
V r. 1508 získal Mikuláš aj ďalšie trhové privilégium. Veľký rozvoj remeselnej výroby sa začal v 17. storočí. Do tohto obdobia spadá vznik kováčskeho a zámočníckeho cechu, ďalej kožušníckeho, čižmárskeho, mäsiarskeho a mlynárskeho cechu.

Reformačné snahy v cirkvi sa dotkli aj svätomikulášskej farnosti.

V r. 1693 cisár Leopold I. oslobodil mesto od platenia mýta.

V r. 1713 odsúdili v Liptovskom Mikuláši vodcu zbojníckej družiny Juraja Jánošíka. V tom istom r. 17. marca bol v Liptovskom Mikuláši na popravisku zvanom Šibeničky aj popravený. Zakrátko na tom istom mieste popravili aj jeho spoločníka Tomáša Uhorčíka. V rámci rekatolizácie Liptova bola do Liptovského Mikuláša v r. 1722 povolaná rehoľa jezuitov. Tento rád však pôsobil v Liptove od začiatku 17. storočia a vlastnil veľké majetky v Liptovských Sliačoch a Kvačanoch. V rokoch 1757 - 1764 si jezuiti postavili v Liptovskom Mikuláši kláštor a do užívania prevzali aj rím. kat. kostol.

Židia sa v Liptovskom Mikuláši objavovali už oddávna. Natrvalo sa tu usadilo šesť rodín až v roku 1720 so súhlasom zemepána Samuela Pongráca. Pochádzali z Holešova na Morave a venovali sa prevažne obchodníctvu.V r. 1731 si postavili v Liptovskom Mikuláši prvú synagógu. V r. 1770 ju zväčšili a v r. 1818 ju opravili. V rokoch 1842 - 1846 bola na pozemkoch podžupana Okolicsányiho v klasicistickom štýle postavená nová. Po vyhlásení tolerančného patentu v r. 1783, evanjelici z Liptovského Mikuláša a okolia dňa 24. marca 1783 podali prosbu Kráľovskej rade, aby sa mohli osamostatniť od artikulárneho cirkevného zboru v Paludzi a utvoriť tak spojený cirkevný vrbickomikulášsky zbor. Tolerančný chrám v Liptovskom Mikuláši - Vrbici bol vysvätený 2. októbra 1785. V rokoch 1883 - 1885 bola k nemu pristavaná veža.

Mesto sa stalo sídlom župnej samosprávy definitívne v r. 1793, keď bol dostavaný župný dom a boli tak vytvorené podmienky pre dôstojné umiestnenie župných samosprávnych orgánov.

V r. 1829 sťali v Liptovskom Mikuláši posledného zbojníka Mateja Tatarku. Zbojníctvo v Liptove však nevykorenili, pretože ešte v polovici 19. storočia v Hybiach chytili a uväznili viacerých zbojníkov.

V 19. storočí sa Liptovský Mikuláš stal centrom národného života. Úspešne tu pôsobil ochotnícky divadelný súbor Gašpara Fejerpátaky-Belopotockého, utvoril sa kultúrno-osvetový (neskôr aj vydavateľský spolok) spolok Tatrín, v r. 1848 tu boli vyhlásené Žiadosti slovenského národa, v 60-tych rokoch spevokol Tatran. Počas revolúcie 1848 - 1849 bol Mikuláš centrom revolučných udalostí v Liptove a niekoľkokrát sa tu zdržovalo dobrovoľnícke vojsko. V júni 1849 boli v meste ruské oddiely pod vedením Pavla Grabbeho, ktoré prišli na pomoc cisárskemu vojsku.

V r. 1859 bola v meste zriadená stoličná nemocnica a v r. 1880 bola preložená do Palúdzky.

Okrem župy bol Liptovský Mikuláš aj sídlom jedného zo slúžnovských okresov župy a špecializovanej štátnej správy. V rokoch 1877 - 1922 bol sídlom Štátneho stavebného úradu, ktorého územná pôsobnosť sa vzťahovala na celý Liptov, v r. 1876 vzniklo v Liptovskom Mikuláši sídlo samostatného školského obvodu na čele so školským inšpektorom pre územie Liptova a časti Oravy, v rokoch 1886 - 1922 pôsobil v Liptovskom Mikuláši aj Štátny lesný úrad s právomocou pre celú Liptovskú župu a riadil okresné lesné správy, v r. 1901 bol meste zriadený obvodný inšpektorát pre chov dobytka. V r. 1912 bol pretvorený na Hospodársky inšpektorát a jeho pôsobnosť sa zmenšila len na územie Liptova.

Pre ďalší hospodársky rozvoj mesta malo veľký význam vybudovanie Košicko-Bohumínskej železnice v druhej polovici 19. storočia. Aj tieto súvislosti mali vplyv na to, že sa mesto stalo v tomto období centrom kožiarskej výroby v Hornom Uhorsku. S rozvojom priemyslu a zánikom cechov v r. 1872 sa v meste začalo od konca 19. storočia formovať aj robotnícke hnutie. Na konci 19. storočia boli v meste viaceré podniky na spracovanie kože, textilka, chemická továreň, rafinéria liehu, likérka, ale aj tlačiareň a iné.

V r. 1890 sa v Mikuláši uskutočnili prvé oslavy 1. mája. V r. 1912 bolo v meste zriadené štátne kráľovské reálne gymnázium, ktoré neskôr sídlilo v novopostavenej štýlovej budove postavenej v rokoch 1914-1916 podľa projektov architektov Bálinta a Jámbora. V roku 1919 bolo pomenované podľa M. M. Hodžu a vychovalo veľa významných slovenských osobností kultúry, vedy, techniky.

Sídlom Liptovskej župy ostal Liptovský Mikuláš aj po 1. svetovej vojne. V rámci reorganizácie župného zriadenia sa mesto stalo centrom novoutvorenej Podtatranskej župy v rokoch 1923 - 1928. V r. 1928 bolo župné zriadenie zrušené a Liptovský Mikuláš sa stal centrom okresu, ku ktorému bol pričlenený aj územný obvod zaniknutého okresu Liptovský Hrádok. Nový model župného zriadenia v rámci Slovenského štátu nerátal s Liptovským Mikulášom ako centrom vytvorenej Tatranskej župy najmä z konfesionálnych dôvodov. Po vypuknutí SNP sa mesto stalo povstaleckým centrom odboja v Liptove. Pri oslobodzovaní Slovenska sa pri Liptovskom Mikuláši front na tri mesiace zastavil a v od januára až do konca marca 1945 tu prebiehali veľmi urputné boje.

Po skončení druhej svetovej vojny nastal v meste obrovský rozvoj priemyslu a cestovného ruchu. Z Liptovského Mikuláša vyrástlo priemyselné a turistické centrum celej podtatranskej oblasti. Počet obyvateľov mesta sa po vojne viac ako strojnásobil.

Súčasťou mesta sú: od r. 1892 Mikulášsky Hušták, Vrbický Hušták, od r. 1923 Vrbica, od r. 1960 Liptovská Ondrašová, Palúdzka, od r. 1971 Okoličné, Ráztoky, od r. 1976 Benice, Bodice, Demänová, Iľanovo a Ploštín.

Vrbický Hušták sa utvoril na vrbickom majetku niekedy v 17. storočí a písomne doložený je od polovice 17. storočia ako Vrbica-Hustak.

Vrbica sa ako Werbuce prvýkrát spomína v r. 1267, keď tunajší majetok patril šľachticovi Mikovi a jeho synom. V r. 1412 získala od kráľa Žigmunda prvé mestské výsady, odvodené od mestského práva Krupiny. Bola zemepánskym mestečkom Hrádockého panstva.

Liptovská Ondrašová sa prvýkrát spomína v listine z r. 1286 ako majetok Bohumíra a Serafína, predtým majetok Haucha pod názvom Howkfolua. Začiatkom 15. storočia osada patrila zemanom Mikulášovi a Ondrejovi. V písomnostiach je označovaná ako villa Andree. V r. 1487 sa spomína ako Andrasfalwa. Zemania Ondrej a Ján tu dali okolo r. 1419 postaviť kostol svätého Bartolomeja, ktorý bol podriadený svätomikulášskej farnosti.

Palúdzka sa ako Minus Paluga spomína prvýkrát v r. 1269, v rámci vymedzenia chotára obce z územia Paludze v časti údolia rieky Palúčanky. Najstaršia správa priamo o obci je z r. 1273, keď časť obce vlastnili synovia Čakana. V r. 1286 daroval kráľ Ladislav IV. časť tunajších majetkov Andrejovi, synovi Petra, notárovi zvolenského župana. Jeho potomkovia používali názov dediny v predikáte. Koncom 13. storočia alebo začiatkom 14. storočia dal postaviť v Palúdzke miestny šľachtic Ondrej kostol zasvätený apoštolovi Jánovi. Farským kostolom sa stal v r. 1307. Pôvodný kostol zanikol a na jeho mieste bola v r. 1854 postavená kaplnka.

Okoličné sa prvýkrát spomína v r. 1273 v súvislosti s vrátením majetku blízkych Stošíc kráľovským psiarom. V listinách kráľa Ladislava IV. sú Stošice lokalizované do miest medzi majetkami Vrbice a Okoličného, Akalichna. Názov Okoličné je odvodený od slovanského základu okol vo význame ohrada. Už v polovici 13. storočia patrilo Okoličné tunajším zemanom, ktorí názov osady používali v predikáte. V rokoch 1480 - 1492 dal Michal Okolicsányi vybudovať v Okoličnom kláštor s kostolom, ktorý bol neskôr zasvätený svätému Petrovi z Alkantary. Kostol bol vybudovaný na mieste staršej kaplnky postavenej okolo r. 1430 - 1435 na podnet miestnych zemanov a zasvätenej svätému Kosmovi a svätému Damiánovi. V r. 1808 boli k Okoličnému pričlenené Podhorany, v r. 1892 Stošice a v r. 1924 Vitálišovce.
Ráztoky sa prvýkrát spomínajú v r. 1374, keď sa po deľbe majetku medzi zemanmi jeho časť uvádza ako possessionis Rostoka. V 14. - 15. storočí vznikli nové časti dediny, ktoré sa spomínajú ako Malé Ráztoky, Nižné Ráztoky a Vyšné Ráztoky. Nižné Ráztoky a Vyšné Ráztoky boli zlúčené do jednej obce až v r. 1918. V 70-tych rokoch obec zanikla pri výstavbe vodného diela Liptovská Mara.

Obec Benice sa spomína po prvýkrát v r. 1287, keď kráľ Ladislav IV. povýšil Martina a Beňa, synov Zemcheho (Čema) na zemanov a spomína sa aj pri metácii majetku Dionisia de Luck.

Bodice sa prvýkrát spomínajú v r. 1283 v rámci donácie majetku vyčlenenému z chotára Palúdzky Bodovi, synovi Ladislava. Tunajší zemania používali názov obce v predikáte. V 14. a 15. storočí sa názov obce vyskytoval prevažne v maďarskom tvare Bodafalu. V polovici 14. storočia bol v Bodiciach na podnet zemanov postavený kostol svätého Ladislava. V 70-tych rokoch 14. storočia bol už farským kostolom.

Prvá zmienka o území obce Demänová je z r. 1269, keď kráľ Štefan V. daroval kľúčiarovi Poznanovi zalesnený majetok pri potoku Demänovka. V r. 1280 kráľ Ladislav IV. potvrdil vlastníctvo majetku Poznanovmu synovi Damiánovi. Existujúca obec sa prvýkrát spomína až v r. 1299 ako villam Demyani filii Paznani. V 14. a 15. storočí sa spomína pod pomenovaním Demyenowawecz. Od r. 1511 po vymretí potomkov Damiána-Damiánovcov, patrila zemanom Kubínyiovcom.

Najstaršia správa o Iľanove je z r. 1233 v listine kráľa Ondreja II., ktorou daroval osadu šľachticovi Mikulášovi, synovi Detricha. V r. 1246 si Iľanovo ponechal vo vlastníctve kráľ Belo IV. a Mikulášovi dal majetok Ďarmoty v Hontianskej župe. Stredoveké listiny uvádzajú názov dediny v latinskom tvare Villa Nova (Nová Ves) a maďarskom tvare Ujfalu (Oyfoluu). Dnešný názov obce je pravdepodobne odvodený od mena zakladateľa a prvého vlastníka menom Ilian a nie skomoleninou pôvodného latinského názvu ako sa to niekedy predpokladalo.

Prvýkrát sa územie Ploštína spomína v listine kráľa Štefana V. z r. 1269, keď daroval Poznanovi majetok ležiaci na západ od Ploštína, fluvius Minus Plochin. Ploštín sa priamo spomína až v r. 1355. Slovenský názov obce je uvedený prvýkrát v slovenskej listine z r. 1480 (Martin Hwlak z Plosstyna). Do r. 1849 tvorila obec spolu s Iľanovom jednu spoločnú poddanskú obec Ploštín-Iľanovo, ktorá patrila Likavsko-hrádockému panstvu. Obec spravoval spoločný richtár, ktorý bol dva roky z Ploštína a dva roky z Iľanova.
Symbolom a patrónom mesta bol oddávna svätý Mikuláš. Vznik tohto znaku sa predpokladá už v 14. storočí.

V Liptovskom Mikuláši sa narodili: maliar J. Alexy, hudobný skladateľ J. Levoslav Bella, básnik A. Guoth, vydavateľ Samuel Fischer (1859-1934), maliar J. Božetech Klemens, štúrovský básnik J. Kráľ, spisovateľ Rehor Uram-Podtatranský, hudobný pedagóg M. Ruppeldt, univerzitný profesor a vynálezca Aurel Stodola (1865-1946), Pôsobili tu: maliar P. M. Bohúň, básnik M. Braxatoris Sládkovičov, vydavateľ, osvetový pracovník G. Fejérpataky-Belopotocký, básnik J. Francisci-Rimavský, architekt M. M Harminc, spisovateľ, filológ a kňaz M. M. Hodža, publicista, národný pracovník J. Janoška, spisovateľ J. Jesenský, spisovateľ F. Kráľ, básnik, prekladateľ V. Roy, hudobník K. Ruppeldt, kňaz a skladateľ duchovných piesní J. Tranovský, spisovateľ S. Hurban-Vajanský, básnik S. Bohdan Hroboň, spisovateľ, politik M. Rázus, spisovateľka M. Rázusová-Martáková.

V Liptovskej Ondrašovej sa narodil Š. Mišík, historik a etnograf. V Palúdzke sa narodil P. J. Kern maliar a Ján Janík (1791-1881) - honvédsky major v revolučných rokoch 1848/1849. Vo Vrbici sa narodil A. Kasanický orientalista, J. Martinka lesný odborník a modelár, J. Pálka maliar, M. Rázus spisovateľ, politik, M. Rázusová-Martáková spisovateľka.
M. č.: Andice, Benice, Bodice, Demänová, Iľanovo, Liptovská Ondrášová, Liptovský Mikuláš, Okoličné, Palúdzka, Ploštín, Stošice, Vitálišovce.
Posledná aktualizácia: 02. 04. 2013 20:30