Mesto Bratislava - Základné informácie o meste

469-bratislava
Ivo Nesrovnal (NEKA)
Mestský úrad
Primaciálne nám. 1, Bratislava, 81000
Kontakt
Tel: 02/59356111
Fax: 02/54435037
Obyvateľov 417 389
Mužov / Žien 195 110 / 222 279
Rozloha 367 km2
Hustota 1 177 oby/km2
Nadmorská výška 152 m.n.m.
Prvá zmienka neuvedená
Okres Okres Bratislava I
Kraj Bratislavský kraj
Aktívnych organizácií 0
Všetkých organizácií 0
Loading

Poloha a členenie

Bratislava je hlavným a zároveň najväčším mestom Slovenska. Leží na brehoch európskej rieky Dunaj. Ako hlavné mesto Slovenskej republiky má Bratislava excentrickú polohu, leží v jej juhozápadnej časti. Hranice mesta v západnej a južnej časti sú zároveň aj hranicou štátu. Bratislava bola hlavným mestom Uhorska v r. 1536 - 1848, v r. 1939 - 1945 bola hlavným mestom Slovenskej republiky a od r. 1993 je opäť hlavným mestom 2. Slovenskej republiky. Z hľadiska územno-správneho členenia sa územie mesta člení na 17 mestských častí a 266 urbanistických obvodov.

Prírodné pomery


Územie Bratislavy sa nachádza v juhozápadnej časti Slovenska na 17° východnej dĺžky a 48° severnej šírky. Pretína ho horstvo Malé Karpaty a rieka Dunaj. Dunaj rozdeľuje mesto na južnú a severnú časť. Severná časť mesta je ešte rozdelená na západnú a východnú časť nevysokým pohorím Malých Karpát, ktoré sa dvíha hneď od Dunaja smerom na sever. Tieto prírodné danosti do značnej miery ovplyvnili urbanistický, hospodársky i komunikačný rozvoj celého mesta. Ťažiskom Bratislavy však naďalej zostáva jej pôvodná časť, teda oblasť rozprestierajúca sa medzi Dunajom a južnými svahmi Malých Karpát, kde aj vznikli prvé trvalé ľudské sídla, z ktorých sa vyvinulo neskoršie mesto, základ súčasnej metropoly.

Územie mesta je asi z troch štvrtín rovinaté, zhruba jedna štvrtina sa nachádza v kopcovitej resp. horskej oblasti. Do východnej a južnej časti zasahuje Podunajská nížina, do severovýchodnej Záhorská nížina, ktorá je súčasťou rozsiahlej Viedenskej panvy. Zvyšok pokrývajú zalesnené, miestami aj čiastočne urbanizované plochy Malých Karpát. Devínska Kobyla je najvyšším vrchom južnej časti Malých Karpát a súčasne aj na území Bratislavy. Východná časť masívu Malých Karpát klesá na území Bratislavy do Mlynskej doliny a nevysokou Lamačskou bránou sa spája s hlavným masívom Pezinských Karpát. Tento sa v šírke 5 - 8 kilometrov tiahne na severovýchod a je prevažne pokrytý lesom. V južnej časti dominuje 439 m vysoký homoľovitý vrch Kamzík s televíznou vežou a viacerými zariadeniami na oddych i aktívnu športovú rekreáciu. Masív Pezinských Karpát rozdeľuje hlboká dolina potoka Vydrica, v ktorej sa nachádza niekoľko rybníkov. Patrí k najkrajším prírodným zátišiam mesta.

Geologické zloženie Malých Karpát v oblasti Bratislavy je veľmi zložité. Tvoria ho kryštalické horniny, najmä dvojsľudné granity, z ktorých sa skladá väčšia časť pohoria. V oblasti Devína a masívu Devínskej Kobyly vystupujú na povrch vápence. Na sútoku Dunaja a Moravy sa vypína vápencové devínske hradné bralo, ktoré s výškou 80 metrov patrí k ojedinelým prírodným výtvorom nielen na území Bratislavy, ale aj celého dunajského toku. Na severozápadnej strane Devínskej Kobyly sa v lokalite Sandberg zachovali zvyšky morského útesu. Malé Karpaty sú pokryté prevažne listnatými lesmi, v ktorých dominujú buky, v nižších polohách duby a hraby. Na odlesnených južných svahoch Devínskej Kobyly rastú vzácne teplomilné rastliny. Diverzita živočíšstva na území Bratislavy je rovnaké ako sa uvádza v popise kraja. V r. 1976 vznikla chránená krajinná oblasť Malé Karpaty. Okrem toho sa na území Bratislavy nachádza 9 maloplošných chránených území, z ktorých najstaršou je národná prírodná rezervácia Devínska Kobyla. Bola zriadená s cieľom chrániť vzácnu teplomilnú flóru a faunu na južných svahoch masívu Kobyly v r. 1964.

Do severozápadnej časti územia mesta zasahuje Záhorská nížina. Jej povrch je prevažne rovinatý, miestami mierne zvlnený. Na západe ju ohraničuje rieka Morava. Pozdĺž nej sa tiahne lužný les, ktorý si zachoval svoju prírodnú hodnotu najmä vďaka tomu, že bol štyri desaťročia súčasťou pohraničného pásma, takže nebol verejnosti prístupný.

Východné a južné okrajové časti mesta sú súčasťou Podunajskej nížiny, ohraničenej resp. predelenej tokom rieky Dunaj. Tvoria ju naplavené štrky, piesky a íly pokryté dostatočnou vrstvou kvalitnej ornice, takže jej povrch je z hľadiska poľnohospodárskeho využitia nadpriemerne bonitný. Územie Bratislavy zasahuje aj do západného cípu Žitného ostrova, ktorý vytvárajú toky Dunaja a Malého Dunaja. Malý Dunaj sa od hlavného toku oddeľuje na území mesta.

Rieka Dunaj je pre mesto významným činiteľom, či už z hľadiska hospodárskeho, energetického, dopravného, turistického, alebo ekologického. Dunaj však už viackrát zaplavil Bratislavu. Najväčšia záplava bola zač. r. 1850, keď dunajská voda zaliala časť historického centra. V súvislosti s rozširujúcou sa urbanizáciou v posledných šiestich desaťročiach napáchali záplavy veľké škody najmä na bytovom fonde a komunikáciách a to v r. 1947, 1954, 1965 a aj v r. 2002.

Druhou najväčšou riekou na území mesta je Morava. Okrem týchto hlavných tokov územím mesta preteká viacero horských potokov prameniacich v oblasti Malých Karpát, z ktorých najväčším a najvodnatejším je Vydrica.

Bohatstvo štrkov a pieskov naplavených Dunajom na území mesta viedlo k ich intenzívnej ťažbe predovšetkým v súvislosti s mohutnou bytovou výstavbou v 20. stor. Povrchovou ťažbou sa v intraviláne mesta a na jeho okolí vytvorili rozsiahle vodné plochy. Väčšina z nich sa v súčasnosti využíva na športovo-rekreačné účely.

Z hľadiska klimatických podmienok Bratislava leží v najteplejšej a najsuchšej klimatickej oblasti Slovenska, čo výhodne využívajú najmä poľnohospodári, ovocinári a vinohradníci.

Prevládajúce západo-východné vzdušné prúdenie od priestoru Devínskej brány a pozdĺž dunajského toku sú taktiež priaznivým prírodným činiteľom, lebo pomáhajú rozptyľovať toxické látky produkované niektorými priemyselnými podnikmi a emisie zo stále intenzívnejšej osobnej a nákladnej automobilovej dopravy, takže na území Bratislavy nedochádza k nebezpečným a zdravie ohrozujúcim koncentráciám škodlivých látok v ovzduší.

História - Názov mesta

Meno hlavného mesta Slovenska prešlo dosť komplikovaným vývojom. Jeho najstaršie pomenovanie nepoznáme. Prvýkrát sa v písomných prameňoch spomína v r. 907 ako Braslavov hrad - Brezlauspurch. Z tohto koreňa vznikol nemecký názov Pressburg, ktorý v skomolenej podobe užívali aj Slováci vo forme Prešporok.

Maďari si osvojili úplne odlišné meno vo forme Pozsony (Požoň). Prvýkrát sa uvádza na počiatku 11. stor. Je pravdepodobne odvodený od názvu jednej z priľahlých oblastí východne od Bratislavy, ktorá sa dodnes menuje Pošeň. V 19. stor. sa užívala aj slovenská forma maďarského názvu Požúň. Toto pomenovanie sa užívalo aj v latinskom jazyku ako Posonium. Niektorí humanistickí ale aj barokoví vzdelanci ho zmenili na Pisonium a v tejto súvislosti uvádzali, že zakladateľom mesta bol rímsky občan menom Piso.

V 15. stor. sa stretávame aj s názvom Istropolis (Dunajské mesto). Slovenskí študenti na evanjelickom lýceu zač. 19. stor. obnovili pôvodné meno zo slovanských dôb a mesto pomenovali Břetislava nad Dunajem, neskôr Bratislava. Vo februári r. 1919 sa tento názov stal úradným. Nemci i Maďari však vo svojich jazykoch stále používajú pôvodné názvy Pressburg a Pozsony.

Osídlenie


Územie Bratislavy bolo trvalo osídlené už v mladšej dobe kamennej, neolite, pred viac ako 7 tisíc rokmi. Vtedy, z dôvodu prechodu k poľnohospodárstvu a chovu domácich zvierat a teda na usadlý spôsob života vzrástla populácia. To malo za následok postupné osídlenie úrodných rovinatých oblastí na západnom Slovensku a vytvorením kultúry s lineárnou keramikou, ktorú neskôr vystriedala lengyelská kultúra.

Stopy po sídlach neolitických roľníkov sa našli v centrálnych, ale aj v okrajových častiach mesta, najmä v blízkosti vodných tokov Vydrice a Triblaviny. V období eneolitu (do r. 1900 pred Kr.) došlo na území Bratislavy k osídleniu vyvýšených miest, t. j. areálu Bratislavského hradu a Devínskeho brala. Postupne vznikli neveľké eneolitické osady na svahu hradnej vyvýšeniny a v Devíne.

V dobe bronzovej (2300 - 700 r. pred Kr.) bolo Slovensko najväčším producentom medi v Európe. Z mladšej fázy bronzovej doby (1200 - 700 r. pred Kr.) sa zachovali stopy po osadách v Devíne, ale aj ojedinelé, roztrúsené nálezy.

Zo staršej doby železnej (halštattské obdobie, 700 - 400 r. pred Kr.) sa na území mesta našli tri sídliská (Trnávka, Devín, Bratislavský hrad). Mladšia fáza doby železnej (laténska, 400 - 100 r. pred Kr.) je spätá s prienikom Keltov na územie západného Slovenska. Keltské kmene budovali veľké politicko-obchodné strediská, oppidá. Najvýznamnejšie ležalo na území Bratislavy, kde Kelti razili aj mince s nápismi Biatec a Nonnos.

Okolo r. 60 pred Kr. prenikli od Tisy k strednému Dunaju Dáci pod vedením kráľa Burebistu a otriasli Keltskou ríšou. Jej rozvrat krátko pred zmenou letopočtu zavŕšili kmene Markomanov a Kvádov. V tom istom období prenikli k Dunaju aj Rimania. Na území dnešného Rakúska vznikla provincia Noricum a v oblasti Zadunajska provincia Panónia. V čase vlády cisára Vespasiána (69 - 79 po Kr. ) sa vybudovala opevnená hranica na Dunaji, Limes Romanus. Na Devíne, bratislavskom hradnom kopci a v priestore medzi Dúbravkou a Devínskou Novou Vsou vznikli vojenské stanice. Okrem strážnej služby predsunuté posádky rímskych legionárov chránili brody cez Dunaj, cez ktoré sa udržiavali obchodné spojenia medzi Rímskou ríšou a barbarskými kmeňmi na severe. Zadunajská časť mesta sa stala súčasťou Rímskeho impéria a spravoval ju prefekt sídliaci v neďalekom rímskom tábore Carnuntum (dnes Bad Deutsch Altenburg v Rakúsku). Tu sa nachádza aj najvýznamnejšia pamiatka na Rimanov na území Bratislavy. Sú to zvyšky vojenského tábora v Rusovciach, ktoré Rimania nazývali Gerulata. Na sklonku 4. stor. rímske légie provincie Panóniu a Noricum opustili a Limes Romanus zanikol.

O období sťahovania národov sa vie veľmi málo. Tok Dunaja a blízka Devínska brána však boli dôležitými komunikačnými spojeniami, kadiaľ migrovali germánske kmene, Huni i Slovania. Rozšírenie Slovanov spadá do obdobia 4. až 5. stor., no južné údolia západných Karpát i roviny na strednom toku Dunaja obývali už dávno predtým.

Zač. 6. stor. sa na Morave a v časti západného Slovenska kratší čas zdržiaval germánsky kmeň Herulov. Bývalú rímsku provinciu Panóniu i predhorie Karpát ovládli bojovní Longobardi. V 60. r. 6. stor. sa usadili na nížinách stredného Dunaja kočovní Avari, ktorí v r. 568 vytlačili z Panónie Longobardov a za kagana Bajana (602 n. l.) vytvorili v tomto priestore rozsiahlu ríšu. Podmanili si aj okolité slovanské kmene. Na území súčasnej Bratislavy, v katastri pripojenej obce Devínska Nová Ves bolo objavené a preskúmané vôbec najrozsiahlejšie slovansko-avarské pohrebisko zo 7. stor. V r. 623 - 624 sa Slovania za pomoci franského kupca menom Samo (623 - 658) striasli avarského jarma. Po viacerých víťazných bitkách s Avarmi si Slovania zvolili Sama za svojho kráľa. Centrum Samovej ríše sa pravdepodobne nachádzalo na území západného Slovenska, podľa mienky niektorých historikov v Bratislave alebo na Devíne. Samova ríša si dokázala aj v nasledujúcom období uhájiť svoju existenciu. R. 632 v bitke pri pevnosti Vogastisburg, stotožňovanej aj s Devínom, odrazili bojovníci vedení Samom útok franského kráľa Dagoberta (629-639). Ríša sa však po Samovej smrti r. 658 rozpadla a Slovania v oblasti južného a západného Slovenska sa dostali do čiastočnej avarskej závislosti. Na sklonku 8. stor. sa skončila nadvláda Avarov v Karpatskej kotline, keď ich ríšu oslabili ťaženia franského kráľa Karola Veľkého. Po r. 791 opustili zvyšky Avarov územie Bratislavy. Začiatkom 9. stor. sa okolo starého sídelného mesta Nitry sformoval nový štátno-územný útvar starých Slovákov - Nitrianske kniežatstvo. Jeho moc siahala k Dunaju a Malým Karpatom. Na jeho čele bol knieža Pribina. V r. 833 moravský knieža Mojmír (okolo 830 - 846) vyhnal Pribinu z jeho sídla a obe kniežatstvá zjednotil.

Spojením Moravského kniežatstva a Nitrianska sa vytvorili predpoklady na vznik významného štátneho útvaru na našom území, ktorý neskôr dostal meno Veľká Morava. Spočiatku vládol nad celým jej územím knieža Mojmír. V r. 846 ho však zosadil východofranský kráľ Ľudovít (843 - 876) a za vládcu ustanovil Mojmírovho synovca Rastislava (846 - 870). Ani týmto zásahom si Východofranská ríša nezabezpečila trvalú nadvládu nad Veľkou Moravou, o čom svedčia viaceré vojnové výpravy Ľudovíta proti Rastislavovi a Slovanom. Knieža Rastislav sa pokúšal zbaviť závislosti od Franskej ríše aj v cirkevnej oblasti (pozri kap Duchovný život). Územie Bratislavy patrilo k jadru Veľkej Moravy. Nachádzali sa tu dve významné hradiská - jedno pod devínskym hradným bralom a druhé na bratislavskom hradnom kopci. Starí Slováci vybudovali na devínskej skale mohutné opevnenie, ktoré malo strážiť Devínsku bránu a dunajskú riečnu cestu. Táto pevnosť sa pod svojim vtedajším označením Dovina spomína aj vo Fuldských análoch z r. 864.

V r. 870 vypukli medzi kniežaťom Rastislavom a jeho synovcom Svätoplukom (871 - 894), ktorý sídlil v Nitre, otvorené nezhody. Po zásahu východofranských panovníkov bol Rastislav zajatý a oslepený. Aj Svätopluk skončil v internácii mimo Veľkej Moravy. Frankovia využili mocenské vákuum na Veľkej Morave a obsadili viaceré centrá. Domáce obyvateľstvo sa vzbúrilo a vyhnalo cudzincov z krajiny. Frankovia vyslali proti vzbúrencom veľkú armádu na čele so Svätoplukom, ktorý si získal ich dôveru. Keď však obliehali jeden z mohutných veľkomoravských hradov (pravdepodobne Devín), pridal sa Svätopluk na stranu Slovanov a franské vojsko krvavo porazil. V r. 871 sa stal vládcom Veľkej Moravy a vďaka svojmu vojenskému nadaniu a politickému rozhľadu vytvoril z nej pevný štátny útvar. Postupne ovládol aj ďalšie slovanské kmene usadené v stredoeurópskom priestore - Čechov, Lužických Srbov a časť Poliakov. Po Svätoplukovej smrti v r. 894 Veľká Morava upadla. Svätoplukov najstarší syn Mojmír II. (894 - 907) sa dostal do bratovražednej vojny s mladším bratom Svätoplukom II. (okolo r. 900 n. l.) o kniežaciu moc. To využili podmanené české a lužické kmene a od Veľkej Moravy sa odtrhli. Mojmír II. nedokázal odolať Maďarom, ktorých na sklonku 9. stor. priviedol mýtický vojvoda Arpád do Karpatskej kotliny. Starí Maďari sa spočiatku usadili na oboch brehoch rieky Tisy. Okolo r. 900 prekročili Dunaj a vpadli do Panónie i na územie ovládané Mojmírom II. Veľká Morava sa krátky čas ešte bránila. Jej agóniu ukončila bitka pri Bratislave, ktorá sa odohrala v júli r. 907. Na rovine východne od mesta sa zrazili bavorsko-moravské vojská s Maďarmi. V niekoľko dní trvajúcej sérii stretnutí napokon starí Maďari zvíťazili. V súvislosti s touto bitkou sa objavila aj prvá písomná zmienka o Bratislave pod už spomenutým menom Brezlauspurch (Breslavov hrad). Po upevnení svojej moci v Karpatskej kotline začali starí Maďari spolu so Slovanmi podnikať lúpežné výpravy na západ. Bohaté kraje Nemecka, Francúzka a Talianska boli hlavnými cieľmi ich nečakaných vpádov. Až bitka na rieke Lech neďaleko Augsburgu v r. 955 skoncovala s lúpežnými výbojmi. Porážka oslabila mocenské postavenie starých Maďarov.

Bratislava, pohraničná pevnosť Uhorského štátu
Na konci 10. stor. sa územia medzi Karpatmi a Dunajom zmocnili Poliaci, vedení kniežaťom Boleslavom Chrabrým. V tej dobe sa začleňuje aj územie Bratislavy do vznikajúceho uhorského štátu. O význame Bratislavy na zač. 11. stor. svedčí aj tá skutočnosť, že zakladateľ uhorského štátu kráľ Štefan I. tu nechal raziť strieborné denáre so svojou podobizňou a s nápisom Preslavva civitas (Mesto Bratislava). Do r. 1031 územie medzi riekou Moravou a Hronom ovládal vojvoda Vazul (Vasil), bratranec uhorského panovníka, ktorý sídlil v Nitre. V súvislosti s rozšírením Českého štátu v 1. tretine 11. stor. až k rieke Morave a s expanziou nemeckého cisára Henricha III. sa bratislavská oblasť zmenila na pohraničné územie Uhorska. Bratislavský hrad sa stal centrom bratislavského komitátu, kde sídlil komesa (župan), menovaný kráľom a vojenská posádka. Mená prvých županov (Jaroslav, Ivanka, Levko) naznačujú prevahu slovenského obyvateľstva v tomto období. Ako pohraničná pevnosť musel hrad vzdorovať opakovaným útokom nemeckého cisára Henricha III. v r. 1044, 1051 a 1052. Posledný sa skončil nečakanou porážkou cisárovho vojska pod bratislavským hradom. Z dôvodov mimoriadneho strategického významu uhorský kráľ Šalamún nechal hrad v r. 1073-1074 nanovo opevniť. Hrad chránil aj dôležitý dunajský brod a križovatku obchodných ciest, kde sa od dávnych časov vyberalo od kupcov mýto. Už r. 1002 kráľ Štefan I. daroval tretinu z tunajších mýtnych príjmov benediktínskemu opátstvu na Panónskej hore (Panonhalma). V 12. stor. sa rýchlo rozrastala aj osada pod hradom, ktorá sa postupne sformovala na stredoveké mesto. Z r. 1151 pochádza najstaršia písomná zmienka o trhoch v Bratislave, ktoré sa tu však konali už v oveľa skorších dobách. Arabský cestovateľ Idrisi opísal v pol. 12. stor. Bratislavu ako stredne veľké mesto husto zastavané domami.

V r. 1189 sa v Bratislave zhromažďovali účastníci III. križiackej výpravy pod vedením nemeckého cisára Fridricha I. Barbarosu, anglického kráľa Richarda I. Levie srdce a francúzskeho panovníka Filipa II. Tu sa k nim pripojili uhorskí križiaci, na čele ktorých bol mladší kráľov brat vojvoda Gejza.

Zač. 13. stor. sa mesto chránilo pevnými kamennými hradbami. Tie Bratislave poslúžili najmä v tragickom r. 1241. Koncom mája 1241 obľahli Tatári Bratislavu a pokúsili sa ju dobyť, ale pevné múry mesta odolali ich náporu. Spustošili teda okolie. Spálili nielen všetky bratislavské predmestia, ale popolom ľahla i väčšina okolitých dedín. Niektoré zničené osady zostali neobývané až do konca 13. stor. Po náhlom odchode Tatárov z Uhorska sa vystupňoval konflikt s rakúskym kniežacím rodom Babenbergovcov. Po ich vymretí totiž začala dlhá a viackrát prerušovaná vojna o babenbergovské dedičstvo s českým kráľom Přemyslom. Otakarom II. Vojny spôsobili mestu a jeho okoliu mnoho škôd. V júli 1260 sa na rakúskej strane rieky Moravy odohrala krvavá bitka pri Kresbrune (Groisesbrunn), Uhorské vojsko, ktoré pred bitkou táborilo na okolí Devínskej Novej Vsi, utrpelo od českého kráľa zdrvujúcu porážku. Česi a ich spojenci pritiahli až k múrom Bratislavy. Tu bol narýchlo dojednaný mier, ktorý spečatil aj prísľub kráľa Belu IV., že svoju vnučku Kunigundu vydá za českého kráľa. Zosobášili sa v Bratislave v októbri 1265. Napätie medzi Uhorskom a českým kráľom sa obnovilo, keď po smrti Belu IV. na uhorský trón v r. 1270 zasadol jeho najstarší syn Štefan V. Český kráľ odpovedal na jeho vpády do Rakúska vyhlásením vojny. Na jar 1271 české vojsko dobylo Devín, Stupavu a Bratislavu. Mesto bolo vyplienené a obyvateľstvo utrpelo veľké škody. Nedostatok potravín a nečakaný vpád uhorských oddielov na Moravu a do Rakúska prinútil víťazného českého kráľa podpísať v Bratislave mier a vzdať sa svojich výbojov. Po nečakanej smrti Štefana V. v r. 1272 zasadol na uhorský trón jeho 12 ročný syn Ladislav V. Krajina opäť upadla do vnútorných zmätkov. Bratislavský župan Egid sa vzbúril proti dvorskej klike vedenej matkou mladého panovníka a vydal mesto a okolie Přemyslovi Otakarovi II. Prívrženci českého kráľa si však Bratislavu dlho neudržali a s pomocou zrady grófa Henricha Kyseckého ju uhorský panovník zakrátko opäť ovládol. Udalosti v Bratislave vyústili do ďalšej vojny medzi Uhorskom a českým kráľom. Na jar v r. 1273 tiahlo 60 tisíc vojakov českého kráľa k Bratislave. Mesto i hrad boli opäť dobyté a vyplienené. Konflikty s Přemyslom Otakarom II. ukončila až jeho smrť v bitke na Moravskom poli v r. 1278.

Stredoveké slobodné kráľovské mesto

Mesto sa postupne spamätalo z ničivých vojen. Dňa 2. decembra 1291 udelil uhorský kráľ Ondrej III. Bratislave mestské výsady, ktoré patrili uhorským mestám, podliehajúcim priamej moci panovníka. Mesto získalo od kráľa samosprávu a vlastné súdnictvo. Každý rok na Juraja (24. apríla) mohli voliť richtára a 12 členov mestskej rady (prísažných). V ich právomoci bolo spravovať mestské záležitosti, súdiť obvinených a riešiť spory s cudzincami. Občanov mesta mohol súdiť iba richtár. Kráľovské výsady upravili aj vzťah šľachty k mestu. Dôležitá časť mestských privilégií zabezpečovala aj hospodársky rozvoj Bratislavy. Občania mohli slobodne používať prístav a brod cez Malý Dunaj pri Vrakuni, prievoz cez Moravu a kdekoľvek inde v rámci Bratislavského komitátu. Mesto ohradili pevné kamenné hradby s baštami a štyrmi bránami, ktoré nahradili staršie opevnenie. Ich význam potvrdzuje aj mestský erb, ktorého hlavným motívom je kamenná brána. Mestské hradby ohraničili pomerne malý priestor stredovekého mesta. Osada, ktorá jestvovala medzi hradným návrším a Dunajom nebola do neho zahrnutá, a postupne sa vyvinula na samostatné poddanské mestečko nazývané Bratislavské Podhradie. Mestečko sa stalo súčasťou bratislavského hradného panstva, ku ktorému patrili viaceré sídla na Žitnom ostrove a v juhovýchodnej časti Bratislavskej stolice.

V meste, obohnanom kamennými hradbami nastal po udelení privilégií čulý stavebný ruch. Z tohto obdobia sa do dnešných čias zachovalo niekoľko architektonických pamiatok ako napríklad Kaplnka sv. Jána pristavaná k františkánskemu kostolu, alebo niektoré meštianske domy.

V 14. stor. zaznamenala Bratislava dobu ekonomického vzostupu. Po vymretí kráľovského rodu Arpádovcov r. 1301 nastalo obdobie zápasu o trón a po tretej korunovácii kráľa Karola Roberta z rodu Anjou r. 1307 vypukol niekoľkoročný boj nového panovníka s oligarchami, ktorých moc v čase bezvládia nesmierne vzrástla. Karolovi Robertovi sa však podarilo zastaviť ich expanziu a po smrti Matúša Čáka r. 1321 si kráľ definitívne upevnil vládu. Finančnými a hospodárskymi reformami prispel k ekonomickému rozvoju krajiny, ktorá profitovala najmä z baníctva a medzinárodného obchodu. Syn a nástupca Karola Roberta Ľudovít I. (1342 - 1382) pokračoval v otcovom reformnom diele. Ešte viac obmedzil moc a svojvôľu magnátov a tým prispel k rozkvetu miest. V r. 1344 na žiadosť bratislavského richtára Jakuba udelil mestu právo konať výročný trh na sviatok svätého Vavrinca (10. 8. ) a zároveň nariadil bratislavskému županovi, aby sa postaral o bezpečnosť všetkých, ktorí sa na ňom zúčastnia. Cestu, vedúcu z Bratislavy cez Malacky a Holíč, kde sa spájala s tzv. Českou cestou vzal r. 1373 pod svoju osobitnú ochranu a zakázal všetkým šľachticom svojvoľne na nej vyberať poplatky. Tým sa aj bratislavským kupcom uľahčil dovoz a vývoz tovarov na Moravu a do Čiech. Okrem toho sa zintenzívnil obchod s Poľskom, Nemeckom, Rakúskymi krajinami, Sedmohradskom a Dalmáciou. Veľký význam mala úprava obchodných stykov s Viedňou. Z Bratislavy sa vyvážalo najmä súkno a víno. Najväčším prameňom ziskov bolo v tej dobe vinohradníctvo, ktoré v 14. a 15. stor. zažilo dobu rozkvetu. Bratislavskí mešťania mali vinice aj v chotároch susedných obcí vo Vajnoroch, Rači a Devíne. Naplno sa rozvíjala aj remeselná výroba, ktorá sa postupne organizovala do cechov. V r. 1376 vydala mestská rada prvé cechové štatúty pre pekárov mäsiarov a obuvníkov. Mesto malo značné príjmy z daní, prenájmu regálnych práv, predaja domov ale aj z poddanských obcí.

Po nečakanej smrti Ľudovíta I. r. 1382 nastalo obdobie vnútorných zmätkov. Zo zápasu o uhorskú korunu napokon víťazne vyšiel druhorodený syn českého kráľa a rímskeho cisára Karola IV. Žigmund Luxemburský, ktorý bol snúbencom Ľudovítovej dcéry Márie. Aby mohol pokryť svoje veľké náklady spojené so snahou o zisk uhorského trónu a podplatiť magnátov, dal r. 1385 Bratislavu aj s hradom, spolu s celou Bratislavskou a Nitrianskou stolicou do zálohu na 5 r. svojim bratrancom, moravským grófom Joštovi a Prokopovi za 200000 zlatých. Žigmund prejavil veľký záujem o rozvoj Bratislavy. V r. 1402 udelil mestu právo skladu a r. 1430 právo raziť mince vo vlastnej mincovni. Prestíž mesta zvýšilo v r. 1436 udelenie práva používať erb. Nechal zmodernizovať Bratislavský hrad a zlepšiť jeho opevnenia. Žigmundovskou prestavbou sa reprezentatívny gotický palác stal kráľovskou rezidenciou. Prístupovú cestu z mesta na hrad mala chrániť dodnes zachovaná Žigmundova brána. Okrem toho podporil veľkú gotickú prestavbu Dómu sv. Martina. Žigmund bol od r. 1410 rímsko-nemeckým kráľom (od r. 1433 aj cisárom) a po smrti staršieho brata Václava IV. v r. 1419 sa usiloval zabezpečiť si vládu v Českom kráľovstve. Tu však narazili jeho snahy na odpor. Husiti ho odmietli uznať za panovníka, čo spôsobilo dlhotrvajúci konflikt v strednej Európe. Od r. 1420 sa začalo obdobie husitských vpádov. Pilierom ochrany západnej hranice Uhorska sa stala Bratislava. Husiti sa po prvý raz do blízkosti mesta dostali v r. 1427. V nasledujúcom roku husitské vojská pod vedením Prokopa Holého prekročili Malé Karpaty a pritiahli k Bratislave. Vypálili podhradie a niektoré predmestia, ale ďalšiu bojovú činnosť prerušili rokovania. Po ich prerušení sa husiti zmocnili viacerých miest na západnom Slovensku. V Bratislave pripravili mešťania sympatizujúci s husitmi sprisahanie, ktoré však bolo odhalené a tak sa mesto nedostalo do ich rúk. Útlm husitského hnutia prišiel až v pol. tridsiatych rokov 15. stor. Po Žigmundovej smrti r. 1437 nastúpil na uhorský trón jeho zať Albrecht Habsburský. V r. 1439 dal v Bratislave postaviť drevený most cez Dunaj (vydržal do r. 1445) a mestu udelil právo vyberať mýto z tovaru prepravovaného po rieke. Po jeho smrti na jeseň r. 1439 sa začalo dlhé obdobie vnútorných zápasov o trón. Albrechtova vdova Alžbeta sa snažila presadiť za uhorského kráľa svojho syna Ladislava Pohrobka. Ale viacerí uhorskí magnáti odmietli uznať nemluvňa za dediča koruny a s ohľadom na turecké nebezpečie si želali za panovníka poľského kráľa Vladislava z rodu Jageloncov. Krajina sa rozdelila na dva tábory, jedna časť šľachty podporovala Alžbetu a jej syna, druhá sa snažila dosadiť na trón jej protivníka. Alžbeta sa pred blížiacim poľským vojskom utiahla do Bratislavy. Svokor, rímsky kráľ Fridrich III. jej poskytol 30 tisíc zlatých. Od Alžbety dostal do zálohu veľké majetky spolu s uhorskými korunovačnými klenotmi a do opatery mu dala aj svojho syna. Proti poľskému kráľovi si Alžbeta najala skúsených českých bojovníkov vedených Jánom Šmikovským a Jánom Jiskrom z Brandýsa.

Ozbrojené zrážky medzi oboma znepriatelenými stranami vypukli na jar r. 1440. Poľský kráľ Vladislav obsadil Trnavu a jeho vojská ohrozovali okolie Bratislavy ako hlavnú základňu kráľovnej Alžbety a plienili jej okolie. Bratislavskí mešťania podporovali Alžbetu a neľutovali ani peniaze a ani životy v boji proti Vladislavovi a jeho uhorským spojencom. Mesto aj s najbližším okolím sa stalo jedným z hlavných ohnísk neľútostných bojov. Bratislavský župan Štefan Rozgoň, sídliaci na hrade, bol stúpencom poľského kráľa. Medzi hradnou posádkou a mešťanmi došlo v lete r. 1441 k ozbrojeným zrážkam. Bratislavčania spolu s niekoľkými stovkami žoldnierov v službách Alžbety sa pokúsili hrad dobyť, ale obrancom pomohli oddiely poľského kráľa, ktoré zač. zimy pritiahli k mestským hradbám. Spálili všetky predmestia, vyplienili okolie a hrad zásobili potravinami a zbraňami. Úspechy Jána Jiskru v stredoslovenskej oblasti prinútili Poliakov odtiahnuť na sever a mesto sa vymanilo zo zovretia. Vo februári 1442 sa poľské vojsko opäť priblížilo k Bratislave, pretože hradná posádka bola na pokraji svojich síl a nemohla už dlhšie odolávať útokom mešťanov. Poliaci a ich uhorskí spojenci sa prebili až na vrch Kamzík, ale odtiaľ sa stiahli späť, pretože sa výpad obrancom hradu nepodaril. V lete r. 1442 sa podarilo pápežskému legátovi dojednať medzi Alžbetou a Vladislavom prímerie a v decembri sa už črtalo uzavretie kompromisu. Trvalejší mier zmarila nečakaná Alžbetina smrť. V r. 1444 zahynul pri Varne v boji proti Turkom aj jej sok Vladislav Jagelonský. Ale ani jeho smrť nebola signálom k všeobecnému zmiereniu. Rozbroje a zmätky sa ešte stupňovali aj napriek energickým opatreniam nového gubernátora Jána Huňadyho, povereného dočasnou správou krajiny počas nedospelosti Ladislava Pohrobka. Bratislavčania za svoju vernosť Habsburgovcom dostali od Fridricha III. právo slobodne obchodovať po celom Rakúsku.

Po smrti Ladislava V. Pohrobka r. 1457 bol za uhorského kráľa zvolený Matej Korvín, mladší syn gubernátora Jána Huňadyho, ktorý zahynul r. 1456 po víťaznom ťažení proti Turkom. Mladý a ambiciózny panovník bol Bratislave mimoriadne naklonený. Zlatou bulou r. 1464 potvrdil mestu privilégiá a r. 1468 mu udelil právo meča. Humanisticky orientovaný panovník požiadal pápeža Pavla II. aby v Bratislave povolil založiť univerzitu. V r. 1465 pápež jeho žiadosti vyhovel (pozri kap. Školstvo a kultúra).

V r. 1480 sa začala vojna medzi Matejom I. a rímsko-nemeckým cisárom Fridrichom III., ktorá mala pre Bratislavu negatívne následky. Uhorským vojskám sa síce podarilo dobyť značnú časť Dolného Rakúska a Viedeň, kam Matej preložil svoje sídlo, ale dlhotrvajúce boje prekážali obchodu, z ktorého obvykle bratislavskí mešťania mávali najväčšie zisky. Po smrti Mateja Korvína r. 1490 sa rozpútal zápas o uhorský trón. Bratislavčania podporovali Maximiliána Habsburského najstaršieho syna cisára Fridricha III. Uhorskú korunu získal český kráľ Vladislav z rodu poľských Jageloncov, ktorý mal na svojej strane väčšiu časť šľachty. Bratislavským mierom podpísaným 7. novembra 1491 sa Vladislav II. vyrovnal s Maximiliánom a Fridrichom III. Zároveň sa zaviazal, že svojich potomkov zosobáši s Habsburgovcami, aby sa medzi oboma významnými dynastiami posilnili rodinné i politické zväzky. R. 1515 sa v Bratislave zišiel poľský kráľ Žigmund, uhorský a český kráľ Vladislav II. a povereníci rímsko-nemeckého cisára Maximiliána I. Na kongrese dopracovali sobášnu zmluvu, ktorá mala právne podchytiť manželský zväzok detí Vladislava II. Ľudovíta a Anny s vnukmi cisára Maximiliána I. Ferdinandom a Máriou Habsburskou. Bratislava sa stala miestom, kde sa pripravilo spojenie Habsburgovcov s Jageloncami, čo bol hlavný predpoklad vzniku budúcej Habsburskej monarchie. Žiaľ, počas trvania kongresu mesto spustošil veľký požiar. Po smrti Vladislava II. r. 1516 nastúpil na trón jeho len 10 ročný syn Ľudovít II. Krajina pod vládou nedospelého panovníka upadla do chaosu, čo využili Turci a v lete 1526 napadli Uhorsko.

Hlavné mesto Habsburského Uhorska

Uhorská armáda v r. 1526 v bitke pri Moháči Turkom podľahla a krátko po boji zahynul aj Ľudovít II. Kráľovná vdova Mária, vystrašená zvesťou o moháčskej katastrofe opustila Budín a ušla do Bratislavy, lebo sa obávala útoku Turkov. V meste, kde vládli tradičné sympatie voči Habsburgovcom a ktoré ležalo v tesnom susedstve Rakúskych krajín, mala najväčšie šance udržať si vplyv na ďalší vývin udalostí v Uhorsku a splniť svoj cieľ - zabezpečiť korunu svojmu bratovi Ferdinandovi Habsburskému. V novembri 1526 časť uhorskej šľachty zvolila za kráľa Jána Zápoľského, ale viacerí magnáti a niektoré mestá odmietli túto voľbu a zvolali snem do Bratislavy. Dňa 17. decembra 1526 tu zvolili rakúskeho arcivojvodu a českého kráľa Ferdinanda za uhorského panovníka. Bratislavskou voľbou sa síce položili základy neskoršej Habsburskej monarchie, ale najprv musel Ferdinand o vládu nad Uhorskom zviesť dlhý zápas s Jánom Zápoľským, ktorý mal pre krajinu nedozierne následky. V júli 1527 z Bratislavy začal Ferdinand úspešnú ofenzívu proti Zápoľskému, ktorý po vojenskom nezdare ušiel do Poľska. Zápoľský si na pomoc pozval Turkov. Tí zač. septembra 1529 obsadili Budín a popri Dunaji tiahli na Viedeň. Po ceste turecké oddiely vypálili niekoľko obcí na okolí Bratislavy, ale na dobre opevnené mesto nezaútočili. Aj ich obliehanie Viedne sa skončilo neúspechom. Turecké ťaženie pomohlo Zápoľskému obnoviť kontrolu nad veľkou časťou krajiny a tak sa občianska vojna za asistencie Turkov opäť naplno rozhorela. Ukončil ju až mier uzavretý r. 1538. Zápoľský a Ferdinand I. sa navzájom uznali za kráľov a rozdelili si územie Uhorska na dve časti. Po Zápoľského smrti. r. 1540 Ferdinand I. odmietol uznať nároky Zápoľského syna Jána Žigmunda na otcove dedičstvo a pokúsil sa vojensky ovládnuť aj druhú časť krajiny. Prívrženci Zápoľských si privolali na pomoc sultána Sülejmana II., ktorý pri Pešti v auguste 1541 porazil Ferdinandových žoldnierov a obsadil Budín. Po zásahu Turkov sa Uhorsko rozpadlo na tri časti. Južné a stredné územie stopäťdesiat rokov okupovali Turci a Sedmohradsko sa stalo samostatným kniežatstvom pod tureckým protektorátom. Slovensko, severovýchodná a západná časť dnešného Maďarska ako aj zvyšok Chorvátska zostali pod zvrchovanosťou Ferdinanda I. Bratislava sa stala sídlom všetkých dôležitých inštitúcií habsburského Uhorska. Zákon prijatý na sneme ju už v r. 1536 vyhlásil za dočasné hlavné mesto. V Bratislave sa natrvalo usídlila najvýznamnejšia finančná inštitúcia, Uhorská komora. Spravovala kráľovské majetky, riadila obchod s monopolnými tovarmi, vyberala clá a vojenské dane. Bratislava nahradila aj tradičné korunovačné miesto uhorských kráľov, Stoličný Belehrad (Székesfehérvár). S výnimkou korunovácie Františka Jozefa (1867) a Karola I. (III.) (1916) tu boli korunovaní všetci uhorskí králi a ich manželky počnúc Maximiliánom I. v r. 1563. Miestom korunovačných obradov sa stal Dóm sv. Martina. Pri korunovácii ostrihomský arcibiskup a palatín položili na hlavu nového panovníka svätoštefanskú korunu a dali mu do ruky meč a žezlo. Po skončení obradu sa korunovačný sprievod uberal ulicami mesta k Františkánskemu kostolu. Posledné dejstvo korunovácie sa odohralo na korunovačnom pahorku, kde panovník mával mečom na všetky svetové strany, aby symbolicky potvrdil svoju pripravenosť brániť krajinu pred každým nepriateľom.
V Bratislave sa najčastejšie schádzal aj uhorský stavovský snem. V 16. i na zač. 17. stor. sa snemy sporadicky konali aj v iných slovenských mestách, v Trnave, Banskej Bystrici i v Krupine, ale v r. 1635 bola za trvalé sídlo uhorského snemu určená Bratislava. Od tej doby až do r. 1848 sa tu uskutočnili všetky stavovské snemy s dvoma výnimkami. V Bratislave sídlila aj Miestodržiteľská rada, zriadená ešte v r. 1542 a zreorganizovaná v r. 1723, keď sa zmenila na výkonný orgán kráľovskej moci. Do Budína bola presťahovaná v r. 1781. Na bratislavskom hrade boli až do vlády Jozefa II. (1780 - 1790) uschované aj uhorské korunovačné klenoty.

Osmanská expanzia ovplyvnila národnostné pomery v Bratislave a v jej okolí. Do konca stredoveku úplne prevažovali v meste Nemci. Po Moháčskej bitke hľadali bezpečie za múrmi mesta maďarskí šľachtici, ktorí húfne opúšťali južné teritóriá Uhorska. Do spustnutého okolia severne (Dúbravka, Lamač, Devínska Nová Ves) i južne od Bratislavy (Čunovo, Jarovce) sa prisťahovali Chorváti. Od 16. stor. v meste a najmä v predmestiach narastal aj počet Slovákov. Naopak početná židovská komunita, ktorá bola významnou súčasťou stredovekej Bratislavy sa po vpáde Turkov do Uhorska rozišla. Príčinou bolo podozrenie, že bratislavskí židia sú tajní spojenci Turkov, čo po bitke pri Moháči vyústilo do fyzických útokov voči nim. Do mesta sa židia začali vo väčšom počte vracať až po poslednom protižidovskom pogrome vo Viedni r. 1679. Usadili sa však mimo hradieb mesta vo východnej časti Bratislavského Podhradia, kde boli pod ochranou bratislavských županov.

V priebehu 16. stor. staré magnátske rody postupne vymierali a nahradila ich nová šľachta. Jej príslušníci začínali kariéru ako vojenskí velitelia v konfliktoch s Turkami. Na dodávkach armáde a posádkam dokázali zarobiť obrovské sumy a svojou vernosťou Habsburgovcom si získali rozsiahle majetky. Na sklonku 16. stor. sa takto presadil Mikuláš Pállfy, ktorý bol kráľom Rudolfom I. r. 1599 vymenovaný za dedičného bratislavského župana a dostal do vlastníctva celé bratislavské panstvo. Jeho potomkovia získali panstvá Devín, Stupavu, Pezinok a Svätý Jur a mnohé ďalšie a tak sa Pállfyovci až do skončenia feudalizmu stali zemskými pánmi nielen vo väčšine sídiel na okolí Bratislavy, ale v Bratislavskom Podhradí. Príslušníci rodu sa významne zapísali do politických a kultúrnych dejín mesta. Z vlastníctva bratislavského hradu však vyplývali aj povinnosti postarať sa o dobrý stav jeho opevnenia. R. 1630 nariadil krajinský snem jeho opravu. V r. 1635 - 1649 bratislavský župan a palatín Pavol Pállfy dal hradný palác prestavať a nechal zmodernizovať aj vonkajšie opevnenia.
Po smrti Maximiliána I. sa vlády ujal Rudolf I. (1576 - 1608), vychovaný v katolíckom Španielsku. Jeho pokus o presadenie absolutizmu a rekatolizácie narazil na odpor uhorskej šľachty. V r. 1604 vypuklo prvé protihabsburské povstanie pod vedením Štefana Bočkaja. Bočkajove oddiely na jar r. 1606 ohrozovali aj Bratislavu a hoci mesto nedobyli, vyplienili všetky predmestia. V tom istom roku uzavrel arciknieža Matej s Bočkajom mier vo Viedni (Viedenský mier), ktorý zaručoval náboženskú slobodu šľachte aj mešťanom a obnovil autonómiu Uhorska. V r. 1608 bol v Bratislave korunovaný Matej za uhorského kráľa. Vtedy sa na územie Uhorska vrátila aj svätoštefanská koruna (pozri kap. Duchovný život). Spolu s ostatnými korunovačnými klenotmi bola trvalo uložená v najmohutnejšej veži bratislavského hradu.

V r. 1619 vypuklo ďalšie protihabsburské povstanie vyvolané výpravou sedmohradského kniežaťa Gabriela Bethlena do Uhorska. Po tvrdých bojoch sa 14. októbra 1619 jeho vojská zmocnili Bratislavy. Po sprostredkovaní prímeria s Ferdinandom II. (1619 -1637) sa v Bratislave v januári 1620 zišiel stavovský snem, ktorý ponúkol Bethlenovi kráľovský titul a uzavrel spojenectvo s českými, moravskými, sliezskymi a rakúskymi protestantskými stavmi. Na jeseň sa prímerie skončilo a Bratislava a jej okolie stali dejiskom bojov medzi Bethlenovými vojskami a cisárskymi oddielmi. Zač. októbra 1620 sa "cisárski" neúspešne pokúšali dobyť Bratislavu. Až v apríli 1621 sa im podarilo zmocniť sa mesta a 6. mája opanovali aj hrad. Po porážke Ferdinandovej armády pri Nových Zámkoch sa Bethlenove vojská opäť pokúšali dobyť Bratislavu. Obliehali ju od 18. augusta do 12. septembra 1621. Mesto utrpelo škody ostreľovaním kanónmi a veľa obyv. i obrancov prišlo o život. Boje pri Bratislave vyčerpali obe strany a tak zač. januára 1622 bol medzi Ferdinandom II. a Gabrielom Bethlenom podpísaný mier v Mikulove. Gabriel Bethlen ešte dvakrát vpadol na územie Uhorska kontrolovaného Habsburgovcami, ale jeho výpravy sa vždy skončili kompromisným mierom. V r. 1626 dojednal mierové podmienky medzi Bethlenom a Ferdinandom II. jeho najznámejší vojvoda Albrecht z Valdštejna práve v Bratislave.

Rekatolizácia v dvadsiatych rokoch 17. stor. (pozri kap. Duchovný život) prenikla aj do politických vzťahov. Vojnová výprava sedmohradského kniežaťa Juraja I. Rákócziho v r. 1644 - 1645 a Linecký mier však na krátku dobu prerušili silnejúci tlak rekatolizácie. Na bratislavskom sneme r. 1662 sa však ukázalo, že vzťahy medzi konfesiami sú mimoriadne vyhrotené, rovnako ako politická situácia po zásahu Turkov v Sedmohradsku. Protestanti vtedy demonštratívne opustili Snemové rokovanie na protest, že katolícka väčšina a kráľ Leopold I. (1657 - 1705) odmietli prednostne riešiť ich sťažnosti. Dôsledkom bolo, že vo svojich stoliciach vyhlásili zákony prijaté bez ich prítomnosti za neplatné. O rok nato vypukla veľká vojna s Osmanmi. Turci v septembri 1663 obsadili Nové Zámky, neskôr Nitru, Levice a Hlohovec. Turecké nájazdy ohrozovali bezprostredné okolie Bratislavy, ale mesto bolo dobre chránené hradbami. Po víťazstve cisárskej armády v bitke pri Mogersdorfe zač. augusta 1664 bol s Turkami napochytro uzavretý nevýhodný mier, ktorý pobúril uhorských magnátov. Palatín František Vesselényi zosnoval protihabsburské sprisahanie. Zač. r. 1670 vyšli plány na povstanie najavo a hlavní aktéri skončili na popravisku. Ako trest za sprisahanie boli niekoľkonásobne zvýšené dane, zrušená uhorská autonómia a začalo sa desaťročné prenasledovanie protestantov. Panovník zaviedol v krajine guberniálnu správu na čele s miestodržiteľom Jánom Gašparom Ampringerom. Jeho sídlom sa stal bratislavský hrad. K dispozícii mal dva pluky vojska ubytované v meste. Od r. 1671 sa Bratislava stala dejiskom represálií. Mimoriadny súd tu za účasť na Vesselényiho sprisahaní odsúdil 230 šľachticov na dlhoročné tresty, veľké pokuty a stratu majetku. Na popravisku skončil českobratský kazateľ a vizionár Mikuláš Drábik. V r. 1674 tu boli hromadne súdení protestantskí kňazi a učitelia. Boli obvinení z velezrady a účasti na sprisahaní a hrozil im trest smrti. Tí, ktorí sa zriekli úradov alebo protestantskej viery boli prepustení, ale 61 kňazov bolo odsúdených na galeje, medzi nimi aj významné osobnosti slovenskej duchovnej kultúry ako Tobiáš Masník a Ján Simonides. Ján Gašpar Ampringer prinútil bratislavských evanjelikov odovzdať nemecký kostol jezuitom a slovensko-maďarský uršulínkam. To vyvolalo veľké náboženské nepokoje, ktoré boli krvavo potlačené. Za vzburu proti vrchnosti bola Bratislava potrestaná suspendovaním mestských práv na prechodnú dobu. Postup viedenského dvora vyvolal všeobecný odpor, ktorý vyústil do kuruckej vojny. Naplno sa rozhorela v 2. pol. 70. r. 17. stor. V r. 1680 bol za náčelníka kuruckých vojsk zvolený Imrich Tököly. Cisárske posádky nedokázali zadržať nájazdy jeho oddielov, lebo s povstalcami sympatizovala veľká časť obyvateľstva. Viedenský dvor sa snažil upokojiť situáciu zrušením Gubernie a opätovným zvolaním snemu. Po búrlivých debatách bola snemom obnovená uhorská autonómia a čiastočná náboženská sloboda. Na základe nového náboženského zákona si mohli bratislavskí evanjelici na predmestí zriadiť modlitebňu a bez obáv navštevovať bohoslužby. S tým sa však Tököly a jeho prívrženci neuspokojili. S tureckou pomocou ovládol celé Slovensko. V lete 1683 sa pripojil k hlavným silám osmanskej armády, ktorá sa pokúsila dobyť Viedeň a jeho vojská smerovali k Bratislave. Na sklonku júla tökölyovci obkľúčili mesto a začali ho ostreľovať delami. Po krátkom bombardovaní sa Bratislava vzdala. Hrad však zostal v rukách cisárskych vojsk. O dva dni tökölyovci z obáv pred príchodom cisárskej armády Bratislavu vyprázdnili, ale v meste a na okolí napáchali veľké škody.

Po rozhodujúcej porážke Turkov pri Viedni 12. septembra 1683 sa Tökölyho oddiely rozpŕchli. Bratislavčania na miestach Tökölyho táborenia vybudovali kalváriu a na návrší nad Bratislavským hradom postavili veľký drevený kríž s korpusom Ukrižovaného. Kríž natretli červenou farbou, aby pripomínala vyliatú krv pri kuruckom vraždení. V období komunistickej totality bola kalvária i červený kríž zdevastované, po nežnej revolúcii bol drevený kríž nahradený mramorovým, ale hnedej farby

Na jar r. 1703 vypuklo najväčšie protihabsburské povstanie v Uhorsku pod vedením Františka II. Rákócziho. V priebehu niekoľkých mesiacov vzbúrenci ovládli väčšinu krajiny. Viedenský dvor nemal na zásah proti povstalcom dostatok vojska, lebo na západe prebiehala vojna s Francúzskom a Bavorskom. Na konci decembra 1703 sa Rákócziho oddiely dostali do blízkosti Bratislavy. Korunovačné klenoty boli z hradu evakuované do Viedne a obranou mesta bol poverený najschopnejší vojvodca v službách Habsburgovcov princ Eugen Savojský. Kuruci nemali takú výzbroj, aby mohli podniknúť úspešný útok na mesto. Ale opakované nájazdy menších oddielov až do bratislavských predmestí mimoriadne komplikovali život občanov. Vojenské akcie cisárskej armády a povstalcov sa koncentrovali predovšetkým v oblasti medzi Váhom a Malými Karpatmi a tak okolie Bratislavy a aj samotné mesto utrpeli veľké materiálne a ľudské obete. Až po porážke jadra Rákócziho armády v bitke pri Trenčíne v auguste 1708 sa boje postupne preniesli na stredné a potom aj východné Slovensko. Po utlmení bojov r. 1709 prepukla zhubná morová epidémia, ktorá si aj v Bratislave vyžiadala veľa ľudských životov. Povstanie Františka II. Rákócziho ukončil kompromisný Satmársky mier uzavretý 1. mája 1711. Znamenalo to koniec obdobia vojen a protihabsburských povstaní.

Mesto a aj okolité obce sa museli v dobe osmanskej expanzie finančne a materiálne podieľať na potrebách obrany. Peňažné príspevky prudko rástli. R. 1530 platila Bratislava 1000 zlatých vojenskej dane ročne, v pol. 16. stor. už 4000 zlatých. V r. 1638 to bolo už 12000 a r. 1665 18000 zlatých. Výdavky sa kryli zvyšovaním mestských daní, mýtnych i trhových poplatkov. Materiálne potreby žoldnierskych armád ochraňujúcich poldruha stor. blízku habsbursko-osmanskú hranicu boli však zároveň impulzom na rozvoj remeselnej výroby. V meste vznikali nové cechy puškárov, mečiarov, výrobcov štítov a pribúdali kováči ale aj sedlári i remenári vyrábajúci konskú postroj, rovnako aj kolári, čižmári, súkenníci a ďalšie remeslá. Budovanie opevnení a prestavba hradov a pevností si vyžadovala zvýšený počet murárov, kamenárov a tesárov. Napriek vojnám, nepokojom a epidémiám počas 16. stor. v porovnaní s neskorým stredovekom vzrástol počet mestského obyvateľstva. Okolo r. 1550 tu žilo takmer 7000 ľudí, zač. 18. stor. spolu až 9000 ľudí. Tento rast v období veľkej stagnácie uhorských miest spôsobila najmä skutočnosť, že Bratislava bola hlavným mestom. Zdôraznil to aj snem, ktorý r. 1655 zákonom ustanovil záväznosť bratislavských mier pre celé Uhorsko. Ale uhorská šľachta nežičila rozvoju miest a na sklonku 17. stor. ich stavovský snem politicky degradoval. Od r. 1687 až do zániku feudalizmu všetky kráľovské mestá vrátane Bratislavy disponovali len jedným spoločným hlasom v dolnej komore snemu.

Bratislava v osvietenom storočí

Po Satmárskom mieri v r. 1711 sa politické pomery stabilizovali a vojny a pustošenia prestali ohrozovať mesto a jeho okolie. Bratislava zostávala aj naďalej hlavným a korunovačným mestom Uhorska, lebo jej poloha v blízkosti Viedne viac vyhovovala panovníckemu dvoru ako vzdialenejší Budín, ktorý sa dlho nedokázal spamätať z osmanskej okupácie.

V znamení veľkého demografického, ekonomického i kultúrneho rozvoja Bratislavy bolo 18. stor. Rýchlo sa zmenil aj urbanistický vzhľad mesta. Poprední magnáti a najvyšší cirkevní hodnostári si v meste, alebo v jeho tesnej blízkosti vybudovali honosné barokové sídla. V r. 1722 - 1723 sa v Bratislave konal pamätný snem, ktorý prijal pre Uhorsko Pragmatickú sankciu, ktorá zaručovala dedičnosť trónu Habsburského rodu aj po praslici. V tom istom roku tu kráľ Karol III. zriadil Miestodržiteľskú radu. Z nej sa vyvinul najdôležitejší ústredný orgán krajiny. Po nástupe Márie Terézie na trón sa v Bratislave v septembri 1741 udiali udalosti, ktoré jej zachránili trón a Habsburskú ríšu pred zánikom. Vzletnou rečou panovníčky dojatá uhorská šľachta prisľúbila obetovať život a krv pre svoju kráľovnú. Do boja proti nepriateľom Márie Terézie vypravili uhorskí magnáti početné vojská, ktoré pomohli obhájiť integritu ríše. Panovníčka im však musela potvrdiť všetky staré práva a šľachtické slobody. Po skončení vojnového obdobia zažila Bratislava šťastné časy, ktoré sa odzrkadlili na rýchlom rozvoji mesta. V 60. r. 18. stor. sa začalo s prestavbou bratislavského hradu. K jeho krídlu bol pristavaný rokokový palác, kde sa usídlil knieža Albert Sasko-Tešínsky, zať Márie Terézie, novovymenovaný miestodržiteľ Uhorska. V r. 1775 kráľovná povolila zbúrať mestské hradby, ktoré už priveľmi hatili rýchly urbanistický rozvoj Bratislavy. Poverila známeho architekta F. A. Hillebranda vypracovať plán prepojenia starého mesta s predmestiami. Syn a nasledovník Márie Terézie Jozef II. (1780 - 1790) sa podujal vykonať sústavu reforiem. Jeho cieľom bolo zmodernizovať štát a spoločnosť. Vydaním Tolerančného patentu (1781) sa utvorili priaznivé podmienky na rozvoj evanjelickej komunity v Bratislave. Zrušením nevoľníctva (1785) sa veľmi uľahčilo poddaným. Osvietenský panovník sa na rozdiel od svojich predchodcov nedal korunovať a uhorské korunovačné klenoty nechal odviezť z bratislavského hradu do Viedne ako historickú relikviu. Tento krok uhorská šľachta pociťovala ako veľkú urážku. Za vlády Jozefa II. sa vykonalo prvé sčítanie všetkého obyvateľstva modernými metódami. Sčítací komisári napočítali v r. 1782 v Bratislave 29233 obyv., čo od r. 1720 znamenal štvornásobný nárast, ktorý dokumentuje dynamický rozvoj mesta.

Počiatky národného obrodenia - Napoleonské vojny
Panovníkovo rozhodnutie presťahovať Miestodržiteľstvo spolu s reorganizovanou Uhorskou komorou do Budína však uškodilo mestu a jeho rast sa výrazne spomalil.

Smrť Jozefa II. v r. 1790 a vnútorné otrasy spôsobené odporom šľachty proti jeho reformám pribrzdili rozmach slovenského národného hnutia v Bratislave. Aj keď sa Jozefovmu nástupcovi Leopoldovi II. napokon podarilo potlačiť šľachtickú opozíciu, r. 1792 sa na medzinárodnej scéne objavil ešte výraznejší problém, revolučné Francúzsko. Revolúcia vo Francúzsku otriasla spoločnosťou v celej krajine. Jej základné princípy mali spočiatku veľké sympatie. Už v r. 1790 vydal profesor na tunajšej právnickej akadémii Alojz Juraj Belnay spis adresovaný uhorskému snemu požadujúci zrovnoprávnenie všetkých občanov. Vzrastajúce násilnosti v revolučnom Francúzsku však prispeli ku zmene postoja bratislavskej inteligencie. R. 1793 tunajší slovenský evanjelický kňaz a pedagóg Michal Institoris Mošovský odsúdil revolučné násilie. V tom čase bola už Rakúska monarchia vo vojnovom konflikte s Francúzskom, ktorý trval aj s menšími prestávkami viac ako dve desaťročia. Prvé dve vojny (1792 - 1797 a 1799 - 1801) sa odohrávali na európskych bojiskách a Bratislavy sa vôbec nedotkli. V r. 1805 vypukla tretia koaličná vojna. Napoleon obkľúčil rakúske vojská pri Ulme a otvoril si cestu na Viedeň. 2. decembra 1805 v bitke pri Slavkove Napoleon porazil spojené rusko-rakúske vojská. Cisár František I. požiadal o mier. Jeho podmienky dohodol francúzsky minister zahraničia Talleyrand v Bratislave 25. decembra 1805. Bratislavským mierom Rakúsko prišlo o rozsiahle územia a muselo platiť veľké reparácie. Protinapoleonovský odboj v Španielsku bol signálom pre cisára Františka I. a v r. 1809 vyhlásil vojnu Napoleonovi. Po víťazných bitkách na západe francúzske vojská v máji obsadili Viedeň a prenikli až k Bratislave. 15 tisíc francúzskych vojakov pod velením maršala Louisa Davouta útočilo na opevnené predmostia v priestore Petržalky, ktoré bránil rakúsky generál Vincent Bianchi. Trvalo však mesiac, kým sa Francúzom podarilo vytlačiť rakúske sily z hlavných pozícií a 27. júna 1809 začali zo 40 diel ostreľovať Bratislavu. Počas dvoch dní intenzívnej paľby v meste zhorelo 125 domov a veľa bolo poškodených. Rozhodujúce boje sa odohrali v okolí Viedne. Zač. júla 1809 Napoleon zvíťazil v bitke pri Wagrame. Mier znamenal pre monarchiu ďalšie územné straty. Vyčerpávajúce vojny spôsobili hospodársku krízu a napokon r. 1811 aj znehodnotenie meny a štátny krach. Obyvatelia Bratislavy, ale aj iných miest utrpeli veľké finančné straty. Na sklonku mája toho istého roku postihla mesto ešte jedna katastrofa. Na Bratislavskom hrade vypukol rozsiahly požiar, ktorý zachvátil hlavný palác, priľahlú budovu Tereziana a vyše 70 domov v okolí. Oheň premenil hrad na zrúcaniny, o ktoré sa takmer pol druha stor. nikto nestaral. Iba niektoré budovy hradného areálu, nedotknuté požiarom slúžili vojenským účelom až do 20. stor.

Po porážke Napoleona r. 1814 európski diplomati a vládcovia viedli zložité rozhovory o najdôležitejších politických otázkach na Viedenskom mierovom kongrese, ktorý trval viac ako jeden rok. Väčšina jeho účastníkov si dlhé rokovania spestrovala výletmi do Bratislavy a tak bolo v tomto období v meste mimoriadne rušno.

Revolúcia v r. 1848 - 1849

Od novembra 1847 zasadal v Bratislave stavovský snem. Pod vplyvom revolučných udalostí vo Francúzsku sa zač. marca 1848 situácia medzi snemovými vyslancami zradikalizovala. Zmenená politická situácia po revolúciách vo Viedni a v Pešti zapôsobila aj na konzervatívne sily v sneme. V priebehu niekoľkých dní bol prijatý celý rad zákonov, ktoré zrušili dovtedy panujúci feudálny poriadok. Boli odstránené urbárske vzťahy, poddanstvo i cirkevný desiatok a všetci obyvatelia sa stali rovnoprávnymi občanmi s rovnakými povinnosťami a právami. 18. marca 1848 sa v Bratislave predstavila prvá nezávislá uhorská vláda na čele s bratislavským rodákom Ľudovítom Bathyányim, ale už v pol. apríla sa presťahovala do Budapešti, ktorú si aj uhorský snem určil za svoje trvalé sídlo. Bratislava bola tak zbavená poslednej centrálnej inštitúcie, ktorá v meste sídlila viac ako 3. stor. V súvislosti s prevratnými spoločenskými zmenami a svojským chápaním pojmu sloboda najmä u nižších vrstiev vypukli v apríli 1848 v Bratislave veľké protižidovské nepokoje, ktoré sa rýchlo rozšírili aj do iných oblastí. Po ich potlačení sa prehlbovali národnostné trenice a postupne sa vyostrili vzťahy medzi Viedňou a Pešťou. Snaha Maďarov o národnú a politickú supremáciu narazila na odpor nemaďarských národností. V septembri 1848 chorvátske vojská vedené bánom Jelačičom prekročili Drávu a tiahli na Budapešť. Zosilnel aj odboj Srbov a Rumunov. 19. septembra vpadli na Myjavu aj slovenskí dobrovoľníci vedení Štúrom, Hurbanom a Hodžom. Ich počiatočné úspechy vzbudili medzi maďarónskym meštianstvom v Bratislave veľké obavy. Bratislavská národná garda, ktorá sa ustanovila ešte v marci 1848, bola vyslaná proti slovenským povstalcom a ukoristila zástavy dobrovoľníckeho vojska. Po odstúpení cisára Ferdinand V. v prospech svojho 18 ročného synovca Františka Jozefa vtrhli do Uhorska silné rakúske zbory. 15. decembra bola už Bratislava v rukách Rakúšanov. Väčšina obyv. mesta zostala lojálna k Habsburgovcom a pod zástavy Kossuthovcov sa dobrovoľne hlásili len radikálni prívrženci revolúcie poväčšine z radov maďarského obyvateľstva.

Bojov proti Kossuthovcom sa zúčastnili aj slovenskí dobrovoľníci v rámci zimnej a neskôr aj letnej výpravy. Letná výprava sa organizovala v máji 1849 v Holíči a Skalici a v auguste bol slovenský dobrovoľnícky zbor sústredený v Rači, odkiaľ sa vydal na pochod do oblasti stredoslovenských banských miest s určením likvidovať zvyšky kossuthovských geríl. Po porážke uhorského odboja za pomoci ruských zborov v auguste 1849 sa situácia postupne upokojila. Od mája 1849 bola Bratislava sídlom mimoriadneho vojenského súdu, ktorý odsúdil za účasť na revolúcii stovky osôb a trinásť dal aj popraviť. Na popravisku skončili aj bratislavskí rodáci - generál honvédskeho vojska Ľudovít Aulich, niekdajší ministerský predseda Ľudovít Bathyányi a kossuthovský komisár Bratislavskej a Nitrianskej župy Ján Jesenák. 21. novembra 1849 bol na bratislavskom vojenskom cvičisku - dnešnom Námestí slobody - slávnostne rozpustený slovenský dobrovoľnícky zbor.

Porevolučná doba

V súvislosti s potlačením revolúcie bol v celom Uhorsku vyhlásený výnimočný stav, ktorý trval až do mája 1854. Množstvo rôznych obmedzení strpčovalo obyvateľom život a komplikovalo podnikanie. Na dôvažok katastrofálna povodeň vo februári 1851 poškodila veľkú časť mestských domov. Po odvolaní ústavy v decembri r. 1851 sa zaviedol neoabsolutizmus, spojený s tuhou centralizáciou a germanizáciou, nazývaný podľa jeho hlavného symbolu, ministra vnútra ríšskej vlády aj Bachov absolutizmus. Trval až do r. 1859. Napriek tomu, že absolutizmus znamenal krok späť, boli zavádzané moderné spôsoby štátnej a finančnej správy ako aj súdnictva. Bratislava sa stala centrom nového územno-správneho celku - dištriktu, ktorý zahrňoval územie západného a stredného Slovenska. V rámci štruktúr dištriktuálnej správy sa v riadiacich funkciách uplatnili aj niektorí konzervatívni Slováci, ktorí si za revolúcie vyslúžili priazeň Viedne. Zrušenie feudalizmu bolo pre mesto nespornou výhodou, keďže daňová imunita šľachty bola zrušená. Tým podstatne vzrástli príjmy do mestskej pokladnice, čo umožnilo investície do skvalitnenia zanedbanej mestskej infraštruktúry. V r. 1856 bolo uvedené do prevádzky osvetlenie bratislavských ulíc plynovými lampami. Zlepšilo sa aj zásobovanie obyv. pitnou vodou, modernizovala sa kanalizácia a aj povrch mestských ulíc. K mestu bolo pripojené niekdajšie poddanské mestečko Bratislavské Podhradie a Zuckermandel, čím už r. 1850 vzrástol počet obyv. na 42000. Uvoľnenie, ktoré nastalo po páde Bachovho absolutizmu a najmä po vydaní októbrového diplomu Františkom Jozefom r. 1860, bolo v znamení rozsiahlych spoločenských a politických pohybov. Maďari sa pokúšali zaistiť politické práva pre Uhorsko, ale najmä pre seba, a Slováci spolu s ostatnými národnosťami vystúpili v júni 1861 v Martine s národným programom. Jeho hlavným bodom bola požiadavka, aby bolo v rámci Uhorska zriadené osobité Slovenské okolie ako autonómny celok. Jeho projektanti však do Okolia nezahrnuli Bratislavu, lebo v meste bola stále veľká prevaha nemecky hovoriaceho obyvateľstva. Obdobie uvoľnenia sa v novembri r. 1861 skončilo a Viedeň opäť zaviedla jemnejšiu podobu absolutizmu.

V r. 1866 vypukla vojna s Pruskom a Talianskym kráľovstvom. Rakúske vojská si na južnom fronte počínali úspešne a Talianov porazili, ale od Prusov utrpeli pri Hradci Královom zač. júla 1866 veľkú porážku. Rakúske zbory ustupovali k Bratislave a 22. júla 1866 zviedli s pruským vojskom neďaleko Lamača veľkú bitku. Boje vzplanuli aj na Kamzíku a v okolitých vinohradoch. V čase, keď bitka ešte nebola rozhodnutá, no víťazstvo sa vďaka palebnej prevahe klonilo na pruskú stranu, prišla depeša o dočasnom uzavretí prímeria a presne na poludnie sa boj skončil. Prusi sa stiahli. Bratislava bola ušetrená od pruskej okupácie. Porážka vo vojne s Pruskom znamenala aj vyvrcholenie vnútornej krízy v monarchii. Viedenský dvor pristúpil na dohodu s maďarskou politickou reprezentáciou. V r. 1867 došlo k veľkým štátoprávnym zmenám. Namiesto centralizovanej vznikla dualistická monarchia, skladajúca sa z dvoch rovnoprávnych štátov - Rakúska a Uhorska. Každý z nich mal vlastnú zákonodarnú a výkonnú moc. Spájala ich len osoba panovníka a spoločné ministerstvá vojny, financií a zahraničia. Po vyrovnaní nastalo obdobie tuhej maďarizácie. Tá postihla všetky v Uhorsku žijúce národy (pozri kap. Demografická a sociálna štruktúra obyvateľstva). Vyrovnanie prinieslo v r. 1886 legislatívne zmeny. Boli zrušené kráľovské mestá a Bratislava dostala štatút mesta zo zriadeným magistrátom. Do tejto kategórie boli na Slovensku zaradené ešte Košice, Komárno a Banská Štiavnica. Mesto so zriadeným magistrátom bolo postavené na úroveň župy a mestský výbor, volený občanmi mal rozsiahle kompetencie.

Prvá svet. vojna a prevrat

Vypovedanie vojny Srbsku 28. júla 1914 sprevádzala vlna patriotizmu u bratislavského obyvateľstva a bojového odhodlania u brancov z bratislavskej posádky, ktoré neopadlo ani v nasledujúcich týždňoch, keď rozhodujúce mocnosti Európy uviazli v krvavom konflikte. V súvislosti s prienikom ruských vojsk cez karpatské hrebene na jeseň r. 1914 sa aj Bratislava začala pripravovať na možnú obranu, ale očakávaný prielom Rusov k Dunaju nekonal. V prvom období vojny sa 72. bratislavský regiment, pozostávajúci prevažne zo slovenských vojakov, vyznamenal v ťažkých bojoch na ruskom fronte, ale so stúpajúcim počtom obetí ich bojový zápal pohasol. Postupne boli ľudské rezervy Rakúsko-Uhorska vyčerpané, a preto museli r. 1918 slúžiť vo vojsku všetci zbraneschopní muži narodení v r. 1865 -1900. Počas 1. svet. vojny padlo na frontoch vyše 2000 obyv. Bratislavy, tisíce ich utrpelo poranenia, mnohí s trvalými následkami. Veľké straty na ľudských životoch utrpeli aj neskôr k mestu pripojené obce. Z Prievozu padlo 28 chlapov, Devínskej Novej Vsi, Lamača a Dúbravky 86, z Devína a Karlovej Vsi 19, z Vajnor 36, Petržalky 59, Rače 74 a zo Záhorskej Bystrice 92.

Po r. vojny sa v Bratislave zásobovanie zhoršovalo. Stúpali ceny všetkých tovarov, no najmä potravín, ktorých bol citeľný nedostatok Od januára 1918 v súvislosti s tuhou zimou a všeobecným nedostatkom sa v meste množili sociálne protesty a nepokoje. Vrenie zachvátilo aj príslušníkov armády. 5. júna 1918 prepukla medzi vojakmi 72. pešieho pluku vzbura, ale bola potlačená. Dvaja jej účastníci boli popravení a zvyšok vzbúrencov bol urýchlene prevelený na front. Na okolí mesta, najmä v malokarpatských lesoch sa skoncentrovalo množstvo dezertérov. Na zač. jesene 1918 bola v rozklade nielen rakúsko-uhorská armáda, ale aj celý štátny aparát. Jediný slovenský poslanec v Uhorskom sneme Ferdiš Juriga na parlamentnom zasadaní 19. októbra 1918 vyhlásil samourčovacie právo a zvrchovanosť Slovákov. Predstavitelia slovenského politického a kultúrneho života Deklaráciou slovenského národa prijatou v Martine 30. októbra 1918 proklamovali vytvorenie spoločného štátu s Čechmi. Z iniciatívy Ferdiša Jurigu sa v prvých novembrových dňoch ustanovila aj Slovenská národná rada pre Bratislavu a okolie. V posledný októbrový deň roka 1918 došlo k prevratu aj v Budapešti a k moci sa dostala socialistami ovládaná Maďarská národná rada. Z frontov sa vracali ozbrojení vojaci, situácia sa radikalizovala a ľud sa búril. Mesto si samo muselo zriadiť ozbrojené jednotky na udržanie poriadku. V prvých novembrových dňoch začalo česko-slovenské vojsko obsadzovať územie Slovenska a už 8. novembra 1918 zaujalo pozície iba niekoľko kilometrov severne od Bratislavy. V Bratislave sa však sústredili početné jednotky maďarských gárd, ktoré najprv demonštrovali bojové odhodlanie. Medzi oboma stranami bola dohodnutá demarkačná línia a tak Bratislavu aj naďalej kontrolovali maďarskí ozbrojenci 29. decembra 1918 dostalo česko-slovenské vojsko rozkaz, aby začalo postup na Bratislavu. Po niekoľkohodinovom boji boli k česko-slovenským dôstojníkom z mesta vyslaní vojenskí a civilní parlamentári so žiadosťou o zastavenie bojov. Žiadali o čo najrýchlejšie obsadenie Bratislavy, lebo hlavné sily maďarských gárd sa stiahli za Dunaj a v meste rabovali vzbúrené jednotky. 4. januára 1918 už v meste úradoval nový bratislavský župan Samuel Zoch, ktorý oboznámil obyv. Bratislavy s národnostným programom česko-slovenskej vlády a so zámerom pretvoriť mesto na hospodárske, politické a kultúrne centrum Slovenska.

Po vzniku ČSR

Pripojenie Bratislavy k novému štátu znamenalo pre mesto začiatok novej etapy v jeho dejinách. Stala sa hlavným mestom Slovenska, centrom jeho politickej a administratívnej správy. Usídlili sa tu najvyššie finančné, hospodárske, správne, vojenské orgány, centrály nových politických strán. V priebehu desaťročia sa mesto z väčšej časti poslovenčilo a stalo sa najvýznamnejším kultúrnym centrom Slovenska. Prvé obdobie týchto zásadných premien v živote mesta však bolo mimoriadne zložité. Väčšina obyvateľstva sa nevedela zmieriť s novou politickou situáciou a želala si pripojenie mesta buď k Maďarsku alebo k Rakúsku. 4. februára 1919 prišiel do Bratislavy minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár ako najvyšší predstaviteľ česko-slovenskej vlády na Slovensku. Mesto dostalo nový úradný názov užívaný až do súčasnosti - Bratislava a bolo vyhlásené za súčasť Č-SR. Odporcovia pričlenenia Bratislavy k novému štátu zorganizovali všeobecný štrajk, ktorý ochromil život mesta. 12. februára 1919 sa konala veľká protestná demonštrácia. Českí vojaci ju rozohnali streľbou, pričom 8 osôb bolo zabitých. Po vyhlásení Maďarskej republiky rád na sklonku marca 1919 sa napätie ešte zvýšilo a v priestore Bratislavy neustále dochádzalo k ozbrojeným zrážkam. Maďari kontrolovali celý pravý breh Dunaja, vrátane Petržalky. Až porážky červených gárd a zrútenie boľševického režimu v Maďarsku umožnili v auguste 1919 pripojiť Petržalku k Česko-slovenskej republike. Definitívny koniec chaosu a neistoty znamenala Trianonská mierová zmluva po dlhých prieťahoch podpísaná Maďarskom 4. júna 1920.

Koniec polstoročného maďarizačného tlaku mal rozhodujúci vplyv vzdelanostný, kultúrny a aj početný rast slovenského obyvateľstva Bratislavy. Zavedením všeobecného volebného práva, osemhodinového pracovného času, pozemkovou reformou i celkovou demokratizáciou života sa za Uhorska utláčaný a zanedbaný slovenský ľud emancipoval, povzniesol a získal potrebné sebavedomie. Napriek pozitívnym javom malo Česko- Slovensko pre Slovákov aj veľké negatíva a mnohé z nich brzdili hospodárske, politické a kultúrne napredovanie. Vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi poznačila dodnes nevyjasnená smrť Milana Rastislava Štefánika 4. mája 1919 neďaleko vajnorského letiska a spory okolo Martinskej deklarácie.

Z pôvodnej konštrukcie dualistického Česko-Slovenska sa po prijatí ústavy dňa 29. februára 1920 stalo unitárne Československo. Slováci neboli uznaní za svojbytný národ a aj napriek silnejúcemu odporu sa české vládne kruhy tvrdohlavo pridržiavali fikcie jednotného československého národa, čo však v podmienkach tvrdého pražského centralizmu znamenalo presadzovanie záujmov výlučne národa českého. Veľmi rýchlo sa objavili aj ďalšie tendencie, ktoré robili zo Slovákov v novej republike občanov 2. kategórie. Bratislava zaznamenala prílev českých úradníkov niekedy veľmi pochybnej kvality. Pri prijímaní do zamestnania mali prednosť, čo znevýhodňovalo ľudí domáceho pôvodu a komplikovalo vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi. V r. 1938 žilo v Bratislave vyše 20 tisíc Čechov. Mesto však predovšetkým zaznamenalo veľký príliv slovenského obyvateľstva, spojený s prirodzenou reslovakizáciou tých Bratislavčanov slovenského pôvodu, ktorí sa pred rokom 1918 hlásili za Maďarov (pozri kap. Demografická a sociálna štruktúra obyvateľstva). O početný vzostup Slovákov sa zaslúžilo poslovenčenie školstva, administratívy a verejného života (pozri kap. Školstvo a kultúra).

Rozsiahle politické a spoločenské zmeny po r. 1918 si vynútili zmenu organizácie mestskej samosprávy, ktorá bola podstatne redukovaná. V r. 1923 bol zriadený mestský notársky úrad ako orgán štátnej moci pri výkone mestských kompetencií. Funkcia mešťanostu ako voleného predstaviteľa mesta bola zrušená a nahradil ho starosta, menovaný vládou spomedzi päťčlenného prezídia mestskej rady. V tomto období bolo zrušené aj tradičné župné zriadenie a tak popri ďalších zaniká aj Bratislavská župa. Silnejúci tlak slovenskej verejnosti a vstup Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) do vlády si vynútil ďalšie zmeny štátnej správy celého Slovenska. V júli 1928 bol zriadený Krajinský úrad, na čele s prezidentom a Bratislava, ako jeho sídlo sa stala hlavným mestom Slovenskej krajiny.

Slovenskej republiky

Po pripojení Rakúska k Nemecku v marci 1938 sa Československo dostalo do vážnej krízy. Hranice nacistického Nemecka siahali až k Bratislave. Stupňovali sa aj aktivity bratislavských Nemcov. Podľa ich predstáv sa Bratislava mala stať súčasťou Tretej ríše. Pod heslom "v novom roku do útoku" sa aktivizovali autonomisti vedení HSĽS. Mesto sa v lete 1938 stalo dejiskom viacerých masových demonštrácií a politických zhromaždení. Na okolí sa rýchlo budovali obranné zariadenia, ale napokon československá vláda prijala Mníchovský diktát a odstúpila väčšinu Nemcami obývaných území. Dňa 6. októbra 1938 bola v Žiline proklamovaná autonómia Slovenska. Sídlom autonómnej vlády na čele s Jozefom Tisom sa stala Bratislava. Mníchovská dohoda umožnila Maďarsku predložiť požiadavku na revíziu hraníc so Slovenskom na základe etnickej hranice. Maďari žiadali aj pripojenie Bratislavy argumentujúc pritom štatistikami z dôb Uhorska. Viedenská arbitráž podpísaná 2. novembra 1938 rozhodla o posune maďarských hraníc na sever, ale Bratislava zostala súčasťou Slovenska. Zo slovenského územia si odkrojili aj Nemci. V novembri 1938 sa Petržalka a Devín stali súčasťou nacistického Nemecka. Posunom maďarských hraníc k severovýchodnému okraju Bratislavy bolo mesto izolované od svojej prirodzenej spádovej oblasti a prerušili sa niektoré dôležité komunikácie. V súvislosti s vyhlásením autonómie sa po decembrových voľbách r. 1938 ustanovil Slovenský snem. Jeho prvé zasadanie sa uskutočnilo v januári 1939 v budove Univerzity. Univerzitná aula zostala miestom, kde zasadal až do r. 1945. V prvých marcových dňoch roka 1939 sa situácia v Československu priostrovala. Českí predstavitelia sa rozhodli skoncovať s autonómnym postavením Slovenska. 9. marca 1939 začali rozsiahlu vojensko-policajnú akciu, ktorá vošla do histórie pod označením Homolov puč. Proti vyhláseniu stanného práva a internácii popredných politických predstaviteľov autonómneho Slovenska vypukli v Bratislave veľké protestné demonštrácie. Počas pouličných zrážok došlo aj k obetiam na životoch. Do vývoja udalostí zasiahol Adolf Hitler. Dňa 13. marca 1939 povolal Čechmi zosadeného predsedu autonómnej vlády Jozefa Tisa do Berlína, kde mu oznámil, že Čechy a Moravu v najbližších hodinách obsadí. V prípade vyhlásenia samostatnosti Slovenska ponúkol novému štátu záruky. Dňa 14. marca 1939 Slovenský snem v Bratislave odhlasoval samostatnosť Slovenska. Vznik prvého samostatného štátu v dejinách Slovákov privítali bratislavskí Slováci s nadšením, lebo v predchádzajúcich dňoch prevládali obavy, že mesto bude pripojené k Nemecku, alebo Maďarsku. Slovenský štát vznikol v dobe prehlbujúcej sa európskej krízy. Jeho existenciu poznačila skutočnosť, že územie nacistického Nemecka ležalo len niekoľkosto metrov od sídla Slovenského snemu a predsedníctva vlády. Predstavitelia Slovenského štátu aspoň naoko museli robiť politiku v súlade so želaniami mocného suseda. Pre vývoj mesta však tento dejinný zlom priniesol veľa pozitív. Bratislava sa stala sídlom všetkých vládnych orgánov mladého štátu a jeho centrálnych inštitúcií. Potom, čo Slovenský štát (od júla 1939 Slovenská republika) získal medzinárodné uznanie, v meste si väčšina európskych krajín zriadila svoje vyslanectvá. Ešte po vyhlásení autonómie musela časť českých úradníkov a štátnych zamestnancov prenechať svoje miesta Slovákom a odísť späť do Čiech. Tento trend zrýchleným tempom pokračoval po vyhlásení slovenskej samostatnosti. Do r. 1940 Bratislavu opustilo viac ako 15 tisíc Čechov. V tom istom období mesto prichýlilo množstvo Slovákov, ktorí museli odísť z Čiech a opustilo svoje domovy na okupovaných južných územiach. Na uvoľnené miesta po českých úradníkoch, dôstojníkoch a zamestnancoch v ústredných úradoch nastúpili Slováci, čím sa výrazne zlepšilo sociálne postavenie slovenskej inteligencie (pozri kap. Školstvo a kultúra). Samostatnosť Slovenska mala priaznivý dopad na kultúrny a ekonomický rozvoj slovenského obyvateľstva, ale nové politicko-spoločenské pomery negatívne zasiahli do života Židov. Prostredníctvom legislatívy bola časť 15 tisícovej židovskej komunity v Bratislave zbavená občianskych práv a majetku a r. 1942 odtransportovaná do nacistických koncentračných táborov na území Poľska, kde veľa z nich zahynulo. Mnohým bratislavským Židom boli udelené výnimky a tým boli vyňatí spod účinnosti protižidovských zákonných opatrení. Po zastavení vyvážania Židov mimo územia Slovenska v lete r. 1942 žili bratislavskí Židia v meste pomerne bezpečne, ale boli častým terčom slovných ba aj fyzických útokov zo strany niektorých jednotlivcov a najmä zo strany bratislavských Nemcov, ktorí boli najhorlivejšími šíriteľmi nacistickej protižidovskej ideológie. Porážky Nemecka r. 1943 a víťazný postup protihitlerovskej koalície aktivizoval rezistenciu na Slovensku. V decembri r. 1943 sa hlavní predstavitelia komunistického a občianskeho podzemia stretli na schôdzi v Bratislave, kde sa dohodli na hlavných zásadách odboja a na vytvorení Slovenskej národnej rady. Hoci Bratislava i celé Slovensko boli oázou pokoja vo vojnou rozbúrenej Európe a životné podmienky obyv. boli oveľa lepšie ako v okolitých krajinách, od jarných mesiacov r. 1944 obyvatelia mesta stále intenzívnejšie pociťovali negatívne dopady vojny. V júni 1944 americké letecké sily podnikli veľký nálet na rafinériu ropy Apollo, pričom zahynulo 270 ľudí. Bomby ťažko poškodili aj priľahlé obytné štvrte. V nasledujúcom období sa letecké útoky menšej intenzity niekoľkokrát zopakovali. Po vypuknutí Slovenského národného povstania na sklonku augusta 1944 obsadili nemecké vojenské sily Bratislavu a zriadili si tu svoj hlavný stan. Početná bratislavská posádka, do ktorej povstalci vkladali isté nádeje, bola poľahky odzbrojená malým nemeckým oddielom. Zač. septembra 1944 boli vykonané rozsiahle politické zmeny v slovenských vládnych orgánoch a pánmi situácie v meste sa stali Nemci. Pre bratislavských Židov chránených do tej doby rôznymi výnimkami to malo fatálne následky. Po veľkých raziách v pol. septembra 1944 bola časť z nich pochytaná a odtransportovaná do koncentračných táborov. Posledné mesiace vojny boli v znamení nemeckých represálií, opakujúcich sa leteckých poplachov, všeobecného chaosu a rozkladu. Nemci plánovali Bratislavu premeniť na pevnosť, ktorá mala aspoň na istú dobu zadržať postup Červenej armády k Viedni. Na budovanie poľných opevnení využívali obyvateľov mesta. Jedno z posledných opatrení prakticky už bezmocnej slovenskej vlády bolo venované Bratislave. Dňa 12. marca 1945 boli k mestu pripojené samostatné obce v jej susedstve: Karlova Ves, Dúbravka, Lamač a Rača, čím vznikla tzv. Veľká Bratislava. Plocha mesta sa zdvojnásobila. Toto opatrenie sa však už v praxi nedalo realizovať, lebo front sa nezadržateľne blížil. Dňa 4. apríla 1945 do mesta vstúpili jednotky Červenej armády, keď v predchádzajúcich hodinách zviedli na prístupových cestách k Bratislave ťažké boje. Ustupujúce nemecké jednotky plánovite zničili všetky dôležité komunikácie na jej území a do vzduchu vyhodili aj železnično-cestný most cez Dunaj. Škody mimoriadneho rozsahu však mesto našťastie neutrpelo, nakoľko boje väčšej intenzity sa odohrávali len na jeho okolí. Ešte na sklonku marca 1945 slovenská vláda, prezident Slovenskej republiky Jozef Tiso v sprievode exponovaných politických činiteľov pred blížiacim sa frontom opustili mesto a uchýlili sa do exilu na území Rakúska.

Obdobie po 2. svet. vojne

Po prechode frontu sa deklarovalo obnovenie Československej republiky a odtrhnuté obce Petržalka spolu s Devínom boli znovu pripojené k Slovensku. Novým orgánom správy mesta sa stal Revolučný národný výbor (RNV). Ten na svojom septembrovom zasadaní r. 1945 schválil novú koncepciu Veľkej Bratislavy a k mestu pričlenil všetky okolité obce: Raču, Lamač, Devín, Petržalku, Vajnory, Dúbravku a Prievoz, čím sa počet obyv. mesta zvýšil na 191000. Po konsolidácii sa RNV zmenil na Ústredný národný výbor a územie Bratislavy bolo rozdelené do dvanástich obvodov, ktoré spravovali podriadené Národné výbory. Aj keď v prvých povojnových mesiacoch sa otvorila diskusia o tom, že hlavným mestom Slovenska by sa mal stať geograficky výhodnejšie položený Martin alebo povstaleckými zásluhami ovenčená Banská Bystrica, nové slovenské národné orgány - Zbor povereníkov a Slovenská národná rada sa napokon trvalo usídlili v Bratislave.

Koniec vojny a prvé týždne mieru sa niesli v znamení represálií voči bývalým exponentom Slovenského štátu a voči Nemcom a Maďarom. Časť nemeckého obyvateľstva sa pred blížiacim frontom evakuovala, no veľa bratislavských Nemcov zostalo doma. Boli zbavení štátneho občianstva, internovaní v táboroch a potom odtransportovaní do Rakúska a do Nemecka. V internačnom tábore v Petržalke došlo k mučeniu i vraždám nemeckých civilistov. Politicky a ekonomicky vplyvná 30 tisícová nemecká menšina prestala v Bratislave jestvovať. Voči Maďarom sa nepostupovalo až tak brutálne, ale mnohí bratislavskí Maďari boli vysťahovaní, alebo na dlhšiu dobu internovaní. Štátne občianstvo im bolo vrátené až r. 1948. Násilný postup voči národnostiam znamenal definitívny koniec multietnického charakteru Bratislavy. V r. 1950 sa iba 1052 obyv. Bratislavy hlásilo k nemeckej a 6800 k maďarskej národnosti.

Nemcom, Maďarom a aj tzv. kolaborantom bol skonfiškovaný majetok. Po vydaní dekrétu o znárodnení prezidentom Benešom v októbri 1945 boli veľké priemyselné podniky, banky a finančné ústavy na území Bratislavy poštátnené a do ich čela vymenovaní národní správcovia. Vďaka kladnému postoju účastníkov Parížskej mierovej konferencie bolo r. 1947 rozšírené južné predmostie Bratislavy a obce Jarovce, Rusovce a Čunovo, ktoré boli od r. 1918 súčasťou Maďarska, sa pripojili k Slovensku.

Povojnové obdobie bolo v znamení odstraňovania vojnových škôd, ale aj ostrého politického boja medzi stúpencami Demokratickej strany a komunistami. Demokratická strana získala v Bratislave vo voľbách r. 1946 64 % hlasov, čo bolo viac ako celoslovenský priemer, Komunistická strana necelých 30 %. Komunisti však kontrolovali dôležité mocenské zložky, najmä Národnú bezpečnosť a opierali sa o podporu pražských a moskovských centrál. Vďaka tomu sa im podarilo aj po voľbách udržať dôležité posty. Mesto sa stalo dejiskom súperenia oboch táborov. V uliciach Bratislavy sa konali časté politické zhromaždenia a mítingy, ktoré niekedy vyústili do výtržností a násilností. 16. novembra 1947 sa tu uskutočnila posledná veľká manifestácia Demokratickej strany. Vyše 30-tisíc ľudí jej vyjadrilo svoju podporu, ktorí zároveň odsúdili stupňujúci sa komunistický tlak proti demokratom. Nejednotný postup demokraticky orientovaných síl v Československu, podmienený napätím medzi Čechmi a Slovákmi, naplno využili komunisti vo februári 1948 a za podpory Sovietov definitívne prebrali moc v krajine. Rozhodujúcim mocenským orgánom sa stal Ústredný výbor komunistickej strany Československa (ÚV KSČ) v Prahe a na Slovensku jeho filiálka v podobe Ústredného výboru komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS) so sídlom v Bratislave. Na jeho čele bol celé desaťročie český komunista Karel Bacílek. Podliehala mu Slovenská národná rada i Zbor povereníkov. Komunisti ovládli aj hlavný orgán správy mesta Ústredný národný výbor spolu s dvanástimi obvodnými národnými výbormi.

Štyri desaťročia socializmu

Po tzv. socialistickej revolúcii vo februári 1948 prebehli v mestských orgánoch i v ďalších inštitúciách rozsiahle čistky. Právoplatne zvolení reprezentanti Demokratickej strany boli zbavení svojich postov na všetkých úrovniach. Od komunistického štátneho prevratu sa stupňoval teror proti každému náznaku opozície, či odlišnému spôsobu myslenia. Represálie postihli najprv popredných predstaviteľov Demokratickej strany a potom na základe triedneho princípu celé skupiny obyvateľstva. Pracovné tábory a väznice sa plnili ľuďmi zaradenými do kategórie triedneho nepriateľa. V rámci ideologického boja s náboženstvom boli masovo prenasledované cirkvi, najviac však cirkev katolícka. V apríli 1950 boli násilne obsadené všetky kláštory v Bratislave i na celom Slovensku a príslušníci rádov i stovky kňazov skončili vo väzbe a internácii. Ďalšia etapa znárodnenia znamenala koniec súkromných obchodov, súkromného poskytovania služieb, remesiel a živností. Tradičná obchodná infraštruktúra mesta sa rozpadla a zásobovanie obyv. predmetmi dennej potreby sa skomplikovalo. Od r. 1950 sa prevádzala násilná kolektivizácia poľnohospodárstva najmä v pripojených obciach, ale aj medzi bratislavskými vinohradníkmi a ovocinármi. Brutálne prenasledovanie postihlo celé rodiny tých poľnohospodárov, ktorí neboli ochotní podriadiť sa nátlaku a svoj majetok odovzdať štátom kontrolovaným družstvám. V rámci tzv. "očisty mesta" od reakčných a ľudovodemokratickému zriadeniu nepriateľských živlov boli tisícky Bratislavčanov vysídlených na vidiek a do ich bytov boli nasťahovaní prisluhovači nového režimu. V r. 1949 bol prijatý zákon o ochrane štátnych hraníc a krátko potom vyrástla na hraniciach s Rakúskom "železná opona" pozostávajúca zo systému ženijno-technických zátarasov a mohutného plota z ostnatého drôtu. Celý kataster mesta v blízkosti hraníc bol vyhlásený za hraničné pásmo, kam bol zakázaný vstup všetkým osobám bez zvláštneho povolenia. Na každý pokus o prechod štátnych hraníc reagovali posilnené jednotky pohraničnej stráže ostrou streľbou. Bratislava bola izolovaná nielen od susedného Rakúska, ale až do r. 1964 aj od svojich prímestských obcí Devína, Devínskej Novej Vsi, veľkých častí Karlovej Vsi a Petržalky, lebo tie boli zahrnuté do hraničného pásma, čo značne obmedzilo rekreačné a turistické možnosti Bratislavčanov.

Po prijatí tzv. socialistickej ústavy v r. 1960 bola ústavne zakotvená vedúca úloha komunistickej strany a vyhlásila sa príprava na prechod ku komunizmu. Ústava radikálne obmedzila právomoci SNR zrušením Zboru povereníkov. Zároveň bol z nového štátneho symbolu Československej socialistickej republiky (ČSSR) odstránený tradičný slovenský znak a Bratislava bola degradovaná na úroveň okresného sídla. Ústredný národný výbor bol zmenený na Mestský národný výbor a stratil mnohé kompetencie. Následkom týchto opatrení drasticky klesol rozpočet mesta, ktorý r. 1959 dosahoval 819 miliónov korún, no r. 1963 už iba 417 miliónov. V tom čase sa však rozbehli personálne zmeny na postoch vysokých komunistických funkcionárov na Slovensku. Zločinmi zdiskreditovaného Karla Bacílka vo funkcii šéfa ÚV KSS vystriedal Alexander Dubček. S jeho osobou spojené obdobie obrodného procesu v Československu r. 1968 a násilne ukončené inváziou vojsk Varšavskej zmluvy. V októbri 1967 vystúpil Alexander Dubček s požiadavkou demokratizácie pomerov v komunistickej strane. V januári 1968 nahradil Antonína Novotného na poste šéfa Komunistickej strany v Československu. V Bratislave i na celom Slovensku sa aktivizoval politický život a spolu s úsilím o demokratizáciu straníckeho života sa nastoľovali požiadavky po väčšej miere samostatnosti Slovenska od pražského centra. V marci 1968 na zasadnutí SNR v Bratislave vznikol návrh posilnenia právomocí slovenských národných orgánov a prebudovania Československo na federatívny štát. SNR zároveň prijala zákon o Bratislave, hlavnom meste Slovenska. Týmto právnym aktom sa Bratislava opäť stala hlavným mestom Slovenska. Územie Bratislavy bolo vyčlenené ako samostatná krajská jednotka a posilnili sa kompetencie a postavenie mestskej správy, čo sa zdôrazňovalo aj v novom názve MNV - stal sa Národným výborom hlavného mesta Slovenska. Na jeho čele bol obyvateľmi volený primátor. Mocenské páky však zostali až do r. 1989 v rukách Mestského výboru komunistickej strany, ktorý síce rozhodoval o všetkých dôležitých veciach, ale zodpovednosť neniesol žiadnu.

V čase všeobecného uvoľnenia politických pomerov na jar r. 1968 sa ozvala kritika od komunistických predstaviteľov okolitých štátov. Zahraničný nátlak najmä zo strany Sovietskeho zväzu sa stupňoval v letných mesiacoch r. 1968. zač. augusta 1968 sa v Bratislave konala porada československých politikov vedených Alexandrom Dubčekom so šéfom sovietskych komunistov Leonidom Brežnevom a vedúcimi predstaviteľmi ostatných komunistických strán sovietskeho bloku. V tom období už sovietske vojenské velenie pripravovalo vojenskú akciu s cieľom ukončiť reformný proces v Československu, ohrozujúci podstatu socialistického systému. V neskorých večerných hodinách 20. augusta 1968 sovietske vojenské jednotky z územia Maďarska vtrhli do Bratislavy. V nasledujúcich dňoch došlo v meste k rozsiahlym protestom obyvateľstva, ktoré sprevádzala výstražná streľba okupačných vojsk, čo si vyžiadalo niekoľko obetí na životoch a množstvo ranených. Napriek počiatočným ubezpečeniam, že cudzie vojská pobudnú na území krajiny len krátky čas, okupácia trvala viac ako dve desaťročia. Ešte pred skončením demokratizačného procesu a nástupom konzervatívnych síl do vedenia štátu bol 28. októbra 1968 na bratislavskom hrade podpísaný ústavný zákon o Československej federácii. Do platnosti vstúpil 1. januára 1969 vyhlásením Slovenskej socialistickej republiky. V r. 1971 došlo k ďalšiemu rozšíreniu Bratislavy, keď k jej územiu bolo pripojených 7 okolitých obcí: Podunajské Biskupice, Vrakuňa, Jarovce, Rusovce, Čunovo, Záhorská Bystrica a Devínska Nová Ves. Plocha mesta vzrástla o 150 štvorcových kilometrov a počet obyv. sa zvýšil o 21000. Pri sčítaní obyv. r. 1971 malo mesto aj s pripojenými obcami 302000 obyv. a celkovú rozlohu 350 štvorcových kilometrov. Po nástupe tzv. normalizácie zač. 70. r. 20. stor. bola utlmená občianska aktivita a nastalo obdobie ideologickej spútanosti, kultúrneho uniformizmu a hospodárskej stagnácie. Dve desaťročia normalizácie bolo chudobných na udalosti. Kolorovali ho len periodicky sa opakujúce stranícke zjazdy Komunistickej strany Slovenska, ktoré sa odohrávali v Bratislave. Na nich sa v rámci zaužívaného rituálu demonštrovali hospodárske úspechy socializmu, dosiahnuté bez ohľadu na skutočné potreby krajiny. Od zač. 70. r. Bratislava prekonala značný demografický rast, lebo štát investoval veľké prostriedky do vytvárania nových pracovných miest na jej území a aj do bytovej výstavby. Rozvoj mesta však prebiehal extenzívne bez budovania potrebnej infraštruktúry a bol motivovaný ideologickými koncepciami, keďže jeho cieľom nebolo zvýšenie kvality života, ale posilnenie robotníckej triedy v Bratislave ako hlavnej opory socialistického režimu.

Obnovenie demokracie

Po politických zmenách v Sovietskom zväze v 2. pol. osemdesiatych rokoch nastalo postupné oživenie reformných aktivít spojené s postupným uvoľňovaním režimu. Sovietskym predstaviteľom Michailom Gorbačovom presadzovaná politika prestavby a otvorenosti zneisťovala konzervatívnu komunistickú špičku. Najväčším prejavom občianskeho odporu v celom Československu bola verejná manifestácia v Bratislave zorganizovaná kresťanskými aktivistami dňa 25. marca 1988. Asi desaťtisíc účastníkov požadovalo náboženské a občianske slobody. Mocenský aparát proti zhromaždeniu ešte energicky zakročil, ale ako sa neskôr ukázalo, demonštrácia označovaná aj za Bratislavský veľký piatok, bola zač. konca socializmu v celom Československu. 16. novembra 1989 zorganizovali študenti bratislavských vysokých škôl protestný pochod, ktorý však prebehol bez incidentov. Po novembrových udalostiach v Prahe r. 1989 sa protesty proti komunistickému monopolu moci vystupňovali. V Bratislave vznikla Verejnosť proti násiliu (VPN), ako hlavná organizácia združujúca opozíciu proti komunistom. Na najväčšom bratislavskom námestí sa konali protestné zhromaždenia, kde po prvýkrát v celom Československu zaznela požiadavka odstránenia vedúcej úlohy komunistickej strany z ústavného systému krajiny. Osemdesiattisícový dav kľúčmi symbolicky odzvonil štyri desaťročia trvajúcej komunistickej totalite. Železná opona, ktorá oddeľovala mesto od západného sveta padla a Bratislavčania sa po polstoročí mohli pripravovať na slobodné a demokratické voľby. V nových spoločenských pomeroch sa začali nastoľovať požiadavky väčšej samostatnosti Slovenska v rámci federatívneho usporiadania a uvoľnenia zväzkov z Českom. Od jari 1990 silnelo hnutie za obnovenie slovenskej samostatnosti a získalo si oporu medzi širokými vrstvami. Najdôležitejšie udalosti, ktoré napokon viedli ku vzniku nezávislého Slovenska, sa odohrávali práve v Bratislave, či už na jej uliciach a námestiach, na pôde Slovenskej národnej rady alebo v sekretariátoch politických strán. Československo sa po niekoľkotýždňových ťahaniciach vo federálnom parlamente síce formálne zmenilo na Česko-Slovensko, ale rozhodujúce mocenské páky aj tak zostali v Prahe. Po voľbách r. 1992, v ktorých na Slovensku zvíťazilo Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) sa vedúci predstavitelia víťazných politických zoskupení v Čechách a na Slovensku dohodli na pokojnom rozdelení Česko-Slovenska. 17. júla 1992 SNR prijala deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky a 1. septembra 1992 jej poslanci schválili demokratickú ústavu. Okrem týchto prevratných politických zmien sa udiali zmeny aj na komunálnej úrovni. Od r. 1990 obyvatelia mesta mohli voliť primátora a mestské zastupiteľstvo podľa svojho slobodného rozhodnutia. Zároveň volili aj starostov s poslancov 17 mestských častí.

Opäť hlavným mestom samostatného Slovenska
Prvého januára 1993 sa znovu zrodila samostatná Slovenská republika. Bratislava sa opäť stala metropolou nezávislého štátu. Aj keď rozdelenie spoločného štátu Čechov a Slovákov časť slovenskej spoločnosti prijala s istou dávkou ľútosti, lebo oba národy spájalo množstvo spoločných pút a napriek negatívnym skúsenostiam z dávnejšej i celkom nedávnej minulosti, zostali si veľmi blízke. Veľmi rýchlo sa však ukázalo, že osamostatnenie Slovákov i Čechov bolo správnym a logickým krokom. Už v prvých hodinách existencie Slovenskú republiku diplomaticky uznalo 62 krajín sveta. Prvé roky existencie súčasnej Slovenskej republiky boli poznačené úsilím o vytvorenie štruktúr a orgánov zodpovedajúcich samostatnému štátu, čo vzhľadom k nedostatku skúseností a potrebnej infraštruktúry bol mimoriadne náročný proces. Bratislava sa celkom logicky stala sídlom vrcholných štátnych orgánov a inštitúcií. V r. 1995 sa do Grassalkovichovho paláca po polstoročí opäť nasťahoval prezident. Bola postavená aj nová budova slovenského parlamentu v tesnom susedstve Bratislavského hradu. V meste si mnoho krajín sveta zriadilo svoje diplomatické a obchodné misie. Po prekonaní počiatočných rozpakov súvisiacich s diskreditáciou Slovenska sa tu usídlili zastúpenia svetových firiem a finančných korporácií. Mesto sa stalo hostiteľom mnohých svetových štátnikov a za 12 rokov existencie samostatného Slovenska sa na jeho pôde usporiadalo viacero vrcholných politických podujatí. Už od zač. 90. r. svetoví ekonomickí prognostici označili priestor medzi Viedňou, Bratislavou a maďarským Győrom, príp. Budapešťou za veľmi perspektívnu oblasť. Vzhľadom na relatívnu blízkosť troch európskych metropol a vďaka výhodným ekonomicko-prírodným podmienkam bude aj v 21. stor. táto oblasť priťahovať rozhodujúcich svetových investorov. Tieto prognózy sa začali na prelome tisícročí postupne napĺňať.

Hospodárstvo a rozvoj

Pred zrušením poddanstva malo mesto prevažne remeselnícko-vinohradnícky charakter. Obchod kontrolovali bratislavskí kupci združení do zvláštnej obchodnej gildy už od r. 1699. Po zrušení poddanstva vznikli v Bratislave manufaktúry na výrobu súkna, hodvábneho tovaru, klobúkov, liehovary, likérky, podnik na spracovanie cukru, menšie chemické továrne, veľké dielne na spracovanie koží a výrobu spriadacích strojov. Rozvíjalo sa aj finančníctvo. Od r. 1842 v meste pôsobila Prešporská sporiteľňa - prvý peňažný ústav na Slovensku. Do bratislavských manufaktúr prichádzalo čoraz viac pracovných síl. V 50. r. vznikla mestská plynáreň a továreň na spracovanie tabaku. Industrializácia sa naplno rozbehla až na sklonku 60. rokov. Posledné tri desaťročia 19. stor. boli sprevádzané impozantným vzrastom priemyselnej výroby, čo súčasne viedlo k rozsiahlym spoločenským zmenám. V r. 1868 bola založená Kuhnmayerova továreň, o rok neskôr súkenka, Rothova továreň na patróny, r. 1871 Steinova sladovňa a pivovar, r. 1873 Nobelova továreň na dynamit a konfekčný závod. Do r. 1900 vzniklo v meste 16 nových tovární, z ktorých viaceré pracujú aj v súčasnosti: Tehelňa (1883), Klingerova továreň na ľanový a jutový tovar (1888), továreň na výrobu káblov (1895), r. 1895 bola založená továreň na rafinériu ropy Apollo a o rok aj podnik na výrobu čokoládu a cukríkov bratov Stollwerckovcov. Na zač. 20. stor. pracovalo v Bratislave 51 priemyselných podnikov a zamestnávalo vyše 10000 robotníkov. Ich počet vzrástol do r. 1910 na 16000. Rozvoj a modernizácia továrenskej výroby závisela od nového pohonu továrenských strojov a tým bola elektrina. Elektrické svetlo po prvýkrát v Bratislave svietilo v r. 1884 v Ludwigovom mlyne na Krížnej ulici. Postupne si elektrické osvetlenie a vlastné generátory na výrobu elektriny vybudovali väčšie priemyselné a dopravné podniky. V septembri r. 1901 sa začala prevádzka v mestskej elektrárni, ktorá však elektrinu spočiatku dodávala len do tovární. Domácnosti ju začali využívať až na zač. druhého desaťročia 20. stor.

Jedným z mála pozitív Rakúsko-Uhorského vyrovnania v r. 1867 bol rýchlejší ekonomický rast v celom Uhorsku, čo sa prejavilo aj v Bratislave. Aj keď v tomto období štát investoval obrovské finančné prostriedky predovšetkým do budovania Budapešti, Bratislava zostala dôležitou metropolou západného Uhorska. Pod vplyvom ekonomických zmien sa postupne menila tvár mesta vďaka vzniku nových častí a pribúdajúcim priemyselným štvrtiam. Doprava zaznamenala rozvoj už v r. 1818, keď do Bratislavy priplávala prvá parná loď. Od tej doby sa datuje rýchly vzrast a modernizácia lodnej dopravy, ktorá si vyžiadala úpravy dunajského koryta a budovanie prístavov a skladísk na nábreží. Čoskoro bolo zriadené pravidelné lodné spojenie parníkmi s Viedňou a Pešťou. V tom istom období sa začal rozvíjať aj nový druh pozemnej dopravy, železnica. V r. 1840 sa začala výstavba konskej železnice z Bratislavy do Trnavy a odtiaľ do Serede. V r. 1846 bol už úsek po Trnavu hotový. Železničné spojenie s Viedňou sa však už prebudovávalo na parnú trakciu a v auguste r. 1848 prišiel do Bratislavy ako vôbec do prvého mesta na území Slovenska vlak ťahaný parnou lokomotívou. Od zač. 70. r. 19. stor. sa investovali veľké prostriedky do zanedbanej dopravnej infraštruktúry. V r. 1873 sa dokončilo prebudovanie konskej železnice do Trnavy na parnú prevádzku. Najnáročnejšie práce si vyžiadala výstavba tunela práve na území mesta cez Lamačskú bránu. Krátko potom získalo mesto priame spojenie aj s Trenčínom a r. 1883 aj so Žilinou. V r. 1896 bola dokončená trať Bratislava - Komárno a vybudovala sa prípojka k trati Budapešť - Györ - Viedeň. Pri príležitosti osláv tzv. tisícročného zaujatia vlasti r. 1896 bol dokončený oceľový most cez Dunaj, ktorý slúžil cestnej aj železničnej doprave. Na zač. 20. stor. bola Bratislava jednou z najvýznamnejších železničných križovatiek v Uhorsku. V r. 1913 bolo vybudované priame spojenie medzi Bratislavou a Viedňou, ktoré zabezpečovali elektrické súpravy. Bola to v tej dobe najdlhšia elektrická železnica na svete. V súvislosti s rastom mesta sa rozvíjala aj mestská doprava. Už r. 1895 bola daná do prevádzky električková trať, jedna z najstarších v Európe. Neskôr pribudla aj trolejbusová a autobusová trať. V r. 1884 bola zriadená telefónna sieť, r. 1886 bolo viacero blokov v novovybudovanej časti mesta napojených na nový mestský vodovod. Z hľadiska hygieny mala veľký význam výstavba mestskej kanalizačnej siete, ktorá prebiehala od r. 1870 a od r. 1902 sa do bytov spolu s plynom začala postupne zavádzať aj elektrina. Stavbou Zimného prístavu a veľkých skladových priestorov sa vytvorili predpoklady pre ďalší rozvoj dunajskej lodnej dopravy. Zároveň sa úpravami koryta zlepšili plavebné podmienky v oblasti Bratislavy.

Hospodársky rozmach v poslednej tretine 19. stor. sprevádzal aj urbanistický rozvoj, ktorý zmenil tvár predmestí. Na mieste prízemných domov dedinského typu sa začali stavať obytné mestské domy vysoké 4-5 poschodí. Tento typ domov sa staval predovšetkým v priestore medzi starým mestom a železničnou stanicou v priľahlých oblastiach dnešnej Štefánikovej ulice, na Dunajskej a Štúrovej ulici. So snahou zabrániť chaosu vo výstavbe Mestská rada poverila architekta Halačiho, aby vypracoval regulačný plán rozvoja mesta, ktorý sa však nerealizoval. O výraznom náraste urbanizácie Bratislavy svedčia aj čísla. Kým v r. 1850 bolo na území mesta 1880 domov, r. 1910 už 3204.

a urbanizácia v 20. stor.

Tesne pred rozpadom Habsburskej monarchie bola Bratislava dôležitým priemyselným a obchodným centrom s veľkou ekonomickou previazanosťou na vnútorný trh Uhorska a Rakúska. Po vzniku ČSR r. 1918 sa stala najpriemyselnejším mestom Slovenska. Pracovalo tu 94 väčších priemyselných podnikov a desiatky menších prevádzok, ktoré zamestnávali viac ako tretinu obyv. Pre odbytovú krízu a likvidačný prístup pražskej vlády prekonala väčšina tovární v dvadsiatych rokoch obdobie stagnácie a úpadku. Do r. 1929 zastavilo 22 priemyselných podnikov výrobu. Po počiatočných ťažkostiach sa stabilizovala výroba v podnikoch, ktoré nemali odbytové ťažkosti. Tie sa stali najdôležitejšími segmentmi ďalšieho industriálneho rozvoja Bratislavy. K nim patril podnik na rafinériu ropy Apollo, Káblovka - továreň na výrobu káblov, chemická továreň Dynamit-Nobel (Dynamitka), továreň Siemens, továreň na výrobu nábojov -Patrónka a podnik na výrobu nití a priadze, Cvernovka. V súvislosti s postupujúcou elektrifikáciou a plynofikáciou mesta sa rozširovali prevádzky v mestskej elektrárni a plynárni. Napriek ekonomickej depresii predovšetkým v priemysle zo stavebného a urbanistického hľadiska sa mesto rýchlo rozvíjalo aj v dvadsiatych r. 20. stor. Súviselo to so vznikom ústredných úradov a inštitúcií, rozvojom školstva, obchodu a peňažníctva.

Hospodársky vývoj mesta po vzniku ČSR bol mimoriadne komplikovaný. Činnosť priemyselných podnikov, výnosnosť živností a obchodu poznačil vznik štátnych hraníc a s tým spojené colné a ekonomické bariéry. Bratislava zostala odrezaná od časti svojho niekdajšieho hospodárskeho zázemia a odbytového priestoru. Priemyselný potenciál mesta zaznamenal regres rovnako ako na celom území Slovenska. Prispela k tomu hospodárska politika pražskej vlády, ktorá colnými a železničnými tarifami likvidovala viaceré odvetvia slovenského priemyslu. Kríza, ktorá vypukla na jeseň r. 1929 a o necelý rok sa prejavila aj v ČSR ťažké sociálno-ekonomické podmienky širokých vrstiev obyv. Bratislavy ešte zhoršila. Po jej prekonaní r. 1934 nastal predsa len priaznivejší obrat. Priemyselná výroba stúpala a značnú konjunktúru na území Bratislavy zaznamenalo aj stavebníctvo. Mesto sa stalo sídlom pobočiek viacerých československých i európskych bánk, finančných ústavov a komoditnej burzy. Rozšírila sa sieť obchodov, veľkopredajní a obchodných skladov. Mimoriadny hospodársko-strategický význam nadobudol dunajský veľtok a s ním bratislavský prístav, ktorý predstavoval pre suchozemský štát okno do sveta. Vznikom Československej dunajskej paroplavebnej spoločnosti (1922) sa vytvorili priaznivé podmienky na jeho ďalší rozvoj. V súvislosti s využitím Dunaja ako európskej dopravnej a obchodnej tepny sa v Bratislave organizovali Dunajské veľtrhy. Začala sa rozvíjať aj letecká doprava. V r. 1923 na letisku vo Vajnoroch pristálo prvé československé dopravné lietadlo letiace z Prahy. zač. tridsiatych r. 20. stor. sa zriadili pravidelné letecké linky do viacerých európskych miest.

Od r. 1918 do r. 1933 sa postavilo 2905 nových domov so 14000 bytmi, čo znamenalo vzrast bytového fondu o viac ako 80 %. V r. 1918 mala Bratislava 3341 obytných domov a 17800 bytov. Mesto sa rozširovalo najmä severovýchodným smerom. Pozdĺž ulíc v okrajových častiach Bratislavy vyrástli miesto prízemných domov poľnohospodárskeho charakteru veľké obytné bloky s moderným vybavením. V oblasti hradu a Koliby vznikali nové vilové štvrte, výstavba pre sociálne slabšie vrstvy sa sústreďovala na Trnávke a v menej atraktívnych oblastiach. V r. 1929 bola na základe medzinárodnej súťaže vypracovaná urbanistická koncepcia výstavby mesta, ktorá perspektívne rátala s nárastom počtu obyv. na 300000. Jej základné odporúčania sa však dodržiavali len niekoľko rokov. Svet. hospodárska kríza čiastočne utlmila stavebný rozvoj, ktorý sa obnovil až po jej prekonaní v pol. tridsiatych r. 20. stor.

Významný rast po vzniku ČSR zaznamenal v Bratislave predovšetkým obchod a s ním úzko previazaná doprava tovarov. To azda najlepšie dokumentuje nárast objemov vyloženého a naloženého tovaru v bratislavskom prístave, do ktorého rozvoja československá vláda v dvadsiatych r. minulého stor. investovala 120 miliónov korún. V r. 1923 prešlo cez prístav 130000 ton tovarov, r. 1931 už 786000 ton. Práve vďaka rozvoju lodnej prepravy tovarov sa Bratislava stala sídlom veľkých obchodných spoločností, čím stúpli aj príjmy mesta a životná úroveň časti obyv.

Po vzniku Slovenského štátu r. 1939 došlo k výrazným zmenám v ekonomických a hospodárskych vzťahoch, ale na dynamickom rozvoji Bratislavy sa to spočiatku neprejavilo. Výroba v priemyselných podnikoch sa rozširovala, konjunktúru mali predovšetkým prevádzky vyrábajúce strategické suroviny a vojenský materiál ako rafinéria ropy Apollo, Dynamitka a Kablo. Štát orientoval investičnú činnosť na sociálne programy pre menej zámožné vrstvy obyv. V severovýchodnej časti Bratislavy bolo postavených mnoho rodinných domov pre robotníkov. Stavali sa aj dvojdomy a jedno- až trojposchodové obytné domy s veľmi dobrým vybavením. V intraviláne mesta vzniklo viacero nových administratívnych budov, novostavba národnej banky, veľtržný areál, ktorý sa po vojne zmenil na park kultúry a oddychu. Neďaleko Horského parku bol postavený veľký vysokoškolský internát a pod hradným masívom vybudovaný tunel, aby slúžil nielen doprave, ale aj ako veľký protiletecký kryt pre občanov mesta. V súvislosti s vojnou a blížiacim sa frontom nastala r. 1944 aj v Bratislave postupná ekonomická depresia. Nálety zničili jeden z najdôležitejších priemyselných podnikov, rafinériu Apollo a poškodili množstvo ďalších budov.

Po vojne nastala nová etapa priemyselného a urbanistického rozvoja mesta, ktorá trvala až do konca 20. stor. Počas nej došlo k veľkým zmenám v štruktúre priemyselných podnikov, obchodu a aj celkového vzhľadu mesta. Zoštátnením priemyslu v r. 1945 - 1948, obchodu a živností a po nekalej výmene peňazí r. 1953 sa štát zmocnil celého ekonomického potenciálu krajiny a podriadil ho svojim záujmom. V súvislosti s programom spriemyselňovania sa v okrajových štvrtiach budovali nové továrne a rozširovali sa jestvujúce prevádzky. Koncom 50. r. bola v juhovýchodnej časti Bratislavy dokončená veľká rafinéria ropy Slovnaft. Pri jej výstavbe sa nebrali do úvahy ekologické aspekty a blízkosť vodných zdrojov mesta, čo malo neskôr veľmi negatívne dôsledky. Slovnaft sa stal najdôležitejším a najväčším podnikom v Bratislave. Jeho význam vzrástol po dokončení ropovodu Družba r. 1961, ktorý zabezpečoval nepretržitú dodávku surovín. Na severovýchodnom okraji vyrástli Bratislavské elektrotechnické závody, v blízkosti Dúbravky Slovenské závody technického skla, postavil sa podnik na výrobu elektrospotrebičov Tesla, podstatne sa rozšírila výroba v petržalských gumárňach Matador, v Káblovke a v Dynamitke ktorá bola premenovaná na Chemické závody Juraja Dimitrova. Vzrast chemického priemyslu mal síce negatívny dopad na kvalitu ovzdušia v meste, ale tieto skutočnosti sa ešte nebrali do úvahy. Po r. 1970 sa presadila myšlienka výstavby veľkého podniku na výrobu automobilov. V katastri pripojenej Devínskej Novej Vsi začal r. 1973 rásť nový priemyselný podnik - Bratislavské automobilové závody. Napriek vysokému objemu preinvestovaných prostriedkov továreň nemala jasnú výrobnú náplň. Nárast priemyselného potenciálu si vyžiadal prílev ďalších pracovných síl. V 2. pol. 50. r. sa presadila koncepcia výstavby obytných komplexov v okrajových častiach s použitím panelových dielov. Po r. 1960 vo východnej časti mesta vyrástli veľké sídliská - Štrkovec, Trávniky, Ostredky a Pošeň. Sériová výstavba panelových sídlisk nabrala po r. 1970 ešte vyššie obrátky. Obytné komplexy vznikli v priestore Karlovej Vsi, Dúbravky a Lamača a od r. 1975 sa naplno rozbehla výstavba Petržalky, ktorá sa so 130000 obyvateľmi stala na sklonku osemdesiatych r. minulého stor. najväčším panelovým sídliskom na svete. Výstavba panelových domov neobišla ani Podunajské Biskupice, Devínsku Novú Ves a Raču. Uniformné bloky postavené na zelených plochách poskytli síce štandardné pohodlie, ale podstatne zmenili vzhľad mesta. Zaostávajúca občianska vybavenosť sídlisk, dopravné problémy a vysoká energetická náročnosť domov komplikovali život ich nových obyv. Paradoxne pri rozsiahlej výstavbe celých obytných štvrtí sa zanedbával bytový fond v starších častiach mesta. Väčšina domov v historickom jadre a v priľahlých oblastiach sa na sklonku 60. r. nachádzala v dezolátnom stave. V súvislosti s plánovanou výstavbou Petržalky bola napriek protestom verejnosti prijatá taká koncepcia výstavby nového mosta cez Dunaj, ktorá znamenala brutálny zásah do tradičného urbanistického vzhľadu najstaršej časti Bratislavy. Asymetrický lanový most dokončený r. 1972 bol síce európskym unikátom, ale za obeť mu padlo vyše 200 domov v bratislavskom podhradí a rušná komunikácia rozčesla historické jadro Bratislavy. Výstavba viacerých sídlisk najmä v Petržalke, v Karlovej Vsi i v Prievoze bola spojená s rozsiahlou demoláciou starších domov, takže tieto časti Bratislavy stratili svoj pôvodný malebný charakter. Štát investoval veľké prostriedky aj do stavby administratívnych budov, škôl a vysokoškolských internátov. Niektoré stavby boli síce z architektonického hľadiska pozoruhodné ako napríklad budova rozhlasu i výšková budova televízie, ale ich parametre nezapadali do okolitého prostredia a svojou prevádzkovou a energetickou náročnosťou v zmenených podmienkach prestali pôvodným vlastníkom vyhovovať.

Vďaka iniciatíve časti kultúrnej verejnosti sa v 60. r. 20. stor. zrekonštruoval bratislavský hrad a vybudoval sa veľký pamätník vojakom Červenej armády Slavín, ktorý sa stal druhou dominantnou mesta.

Zač. 90. r. sa skončilo obdobie budovania mamutích sídlisk. Výstavba sa po istom útlme zamerala na regeneráciu starších domov najmä v historickom centre. V priebehu niekoľkých r. dostalo bratislavské staré mesto úplne nový vzhľad a stalo sa najreprezentatívnejšou a najpríťažlivejšou časťou mesta. Širšie centrum Bratislavy zaznamenalo od pol. 90. rokov veľký stavebný rozvoj. Na nevyužitých priestranstvách a voľných plochách sa vybudovali rozsiahle administratívne komplexy, sídla bánk, finančných ústavov a zahraničných spoločností. Žiaľ, nerešpektovanie dlhodobej urbanistickej koncepcie a laxný prístup mestskej samosprávy spôsobili, že viaceré novostavby pôsobia rušivo na vzhľad mesta. Nová etapa v živote celej spoločnosti, ktorá nastala po politických zmenách, sa v Bratislave prejavila aj prudkým rozvojom individuálnej bytovej výstavby. V blízkosti mesta vyrástli celé vilové štvrte. V záhradách v oblasti Slavína, Machnáča, Koliby aj v račianskych vinohradoch boli postavené prepychové vily niektoré v hodnote desiatok miliónov korún. Ťažisko individuálnej výstavby sa presunulo do prímestských častí mesta a do spádových obcí, následkom čoho enormne stúpla cena stavebných pozemkov v širokom okolí mesta.

Vzrast počtu obyv. v 20. stor., ale najmä po 2. svet. vojne a zväčšenie plochy mesta si vyžiadali značné zmeny a sústavné modernizácie mestskej hromadnej dopravy. V 60. a 70. r. sa rozširovala koľajová, trolejbusová a autobusová doprava. V súvislosti s veľkou vzdialenosťou nových sídlisk od centra sa niektoré linky značne predĺžili. Najmä dopravné spojenie Petržalky s mestom sa dlhú dobu riešilo len provizórne. zač. osemdesiatych r. bolo rozhodnuté o stavbe metra ako nosného dopravného systému Bratislavy. Aj keď sa do prípravných prác a projektov investovali miliardy korún po dvadsiatych r. vyplnených zmenami v koncepcii sa nakoniec od jeho výstavby odstúpilo. Rozvoj automobilovej dopravy v 60. r. bol hlavným dôvodom na výstavbu nových a prestavbu a rozšírenie starých pozemných komunikácií. R. 1980 bolo dokončené diaľničné spojenie medzi Bratislavou a Prahou a budovala sa aj diaľnica v smere na Trnavu a Piešťany. V tomto období sa začala realizácia diaľničného obchvatu Bratislavy, ktorý mal byť vedený na petržalskej strane Dunaja. Tento projekt si vyžiadal stavbu dvoch nových mostov. Jeho úplne dokončenie sa pretiahlo až do tretieho tisícročia. Po r. 1990 prudkým tempom vzrastal individuálny automobilizmus a mestská hromadná doprava sa utlmovala. Hlavné dopravné tepny už nedostačovali a tak od pol. 90. r. Bratislava začala trpieť dopravnými zápchami a rýchlosť dopravy sa výrazne znižovala. Odstránenie dopravných problémov, ktorými trpí každé väčšie európske mesto, aj napriek investíciám do výstavby pozemných, však v blízkej budúcnosti nemožno očakávať.

Školstvo


Školstvo a vzdelávanie malo v Bratislave veľmi starú tradíciu. Škola pri bratislavskej kapitule jestvovala už v 12. stor. Prvýkrát je však písomne doložená v r. 1302. Richtár Jakub dal r. 1365 pre školu postaviť novú budovu v blízkosti Dómu sv. Martina. V 14. stor. jestvovali aj farské školy pri Kostole sv. Michala a pri Kostole sv. Vavrinca. V r. 1434 sa spomína aj židovská škola.

Academia Istropolitana bola založená v r. 1465. Pre účely univerzity sa zrekonštruovali opustené mestské budovy na Ventúrskej ulici. Na jeseň r. 1467 sa začalo vyučovať. Kancelárom univerzity sa stal ostrihomský arcibiskup Ján Vitéz zo Sredny, ale chod inštitúcie riadil vicekancelár a bratislavský prepošt Ján Schomberg. Na univerzite sa zriadili tri fakulty - filozofická, teologická a právnická, pripravoval sa aj vznik lekárskej. Vzorom pri ich budovaní bola parížska Sorbonna. Pokus Jána Vitéza zvrhnúť Mateja Korvína z trónu v r. 1471 spôsobil, že panovník prestal univerzitu podporovať a Academia Istropolitana sa nemohla plne rozvinúť. Koncom 80. r. 15. stor. prestala prvá univerzita na území Slovenska jestvovať. Po zániku Academie Istropolitany rozvoj bratislavského školstva stagnoval.

V období veľkých duchovných zmien a náboženského zápasu po r. 1517 zaznamenalo bratislavské školstvo veľký pokrok. Rozvíjali sa predovšetkým stredné školy. V pol. 16. stor. tu z bývalej kapitulskej školy vznikla mestská škola, ktorá sa nazývala aj gymnázium. Neskôr však zanikla. V r. 1626 tu založil arcibiskup Peter Pázmáň katolícke gymnázium, ktoré viedli jezuiti. V r. 1641 zásluhou arcibiskupa Imricha Lóšiho vznikol katolícky kňazský seminár Emericanum. V r. 1607 si založili strednú školu aj evanjelici, ktorá však počas perzekúcie protestantov r. 1672 zanikla. Zač. osemdesiatych r. 17. stor. si ju mohli opäť obnoviť, ale mala povolené pôsobiť len na predmestí. V súvislosti s rozvojom školstva a vzdelanosti zaznamenala vzostup aj duchovná kultúra. Stredné školy nacvičovali divadelné predstavenia, pestovala sa chrámová hudba, ktorá v Bratislave dosiahla vynikajúcu úroveň. V r. 1609 sa v meste udomácnila arcibiskupská tlačiareň. Kniha mala v tej dobe nezastupiteľnú úlohu pri šírení kultúry a vzdelanosti. V r. 1625 v nej vyšiel ostrihomský rituál, ktorý okrem latinských, maďarských, nemeckých obsahoval aj slovenské formy predpísaných katolíckych formúl. Táto náboženská príručka pre kňazov položila základy kultúrnej slovenčiny od pol. 17. stor. stále vo väčšej miere používanej katolíckou cirkvou, ale i svetskými vzdelancami. I keď sa v pol. 17. stor. tlačiareň presťahovala do Trnavy, na sklonku druhého desaťročia 18. stor. Pavol Royer obnovil tradíciu bratislavskej kníhtlače a priviedol ju k novému rozkvetu.

Za osvietenských panovníkov sa výrazne zlepšilo školstvo, najmä zásluhou školských reforiem Márie Terézie. V r. 1784 bola z Trnavy do Bratislavy presťahovaná kráľovská právnická akadémia a v tom istom období tu vznikol jeden z najkvalitnejších vzdelávacích ústavov svojej doby, bratislavské evanjelické lýceum. V tom istom r. Jozef II. zriadil v Bratislave generálny seminár, ktorý mal popri budínskom nahrádzať zrušené diecézne semináre. V bratislavskom generálnom seminári sa sústredila mladá slovenská inteligencia. Jej činnosť položila základy slovenského národného obrodenia. Na čele mladých slovenských seminaristov stál Anton Bernolák. S nie veľmi početným krúžkom spolupracovníkov r. 1787 dokončil kriticko-historické pojednanie o slovenských písmenách (Diseratatio Philologico-Historica de Litteris Slavorum, de divisione illarum nec non accentibus cum adnexa linguae slavonicae per Regnum Hungariae usitatae). Týmto dielom boli položené základy bernolákovskej slovenčiny. V Bratislave sa Anton Bernolák a jeho druhovia zaoberali myšlienkou vytvoriť slovenskú kultúrnu organizáciu. Z ich iniciatívy vzniklo v Trnave r. 1792 Slovenské učené tovarišstvo, ktoré malo jeden zo svojich najvýznamnejších "stánkov" práve v Bratislave.

Jedným z mála vymožeností po revolučných rokoch 1848 - 1849 bolo zlepšenie situácie v ľudovom školstve, kde sa opäť povinne vyučovalo v materinskom jazyku. Slovenčina dostala priestor aj na niektorých stredných školách i na bratislavskom evanjelickom lýceu. Policajné a bezpečnostné opatrenia ako aj celkové sklamanie z nevyplnených sľubov viedenského dvora viedli k útlmu slovenského národného hnutia na celom Slovensku i v Bratislave. Jedným z mála verejných počinov bola bratislavská porada vedúcich slovenských osobností, ktorá sa uskutočnila na jeseň r. 1851. Na nej sa mladá generácia katolíckych národovcov reprezentovaná Andrejom Radlinským, Štefanom Závodníkom a Jankom Palárikom, dohodla s hlavnými obhajcami štúrovskej slovenčiny Ľudovítom Štúrom, Michalom Miloslavom Hodžom a Jozefom Miloslavom Hurbanom na zásadách novej slovenčiny. Výsledkom tejto porady bola Krátka mluvnica slovenská, napísaná jazykovedcom Martinom Hattalom r. 1852, ktorá dala spisovnej slovenčine modernú podobu. Tým sa vytvorili predpoklady na jazykové zjednotenie a odstránenie deliacej čiary medzi katolíkmi a evanjelikmi.

V súvislosti s rozsiahlymi školskými reformami vznikla r. 1850 v Bratislave prvá reálka v Uhorsku. Škola mala vynikajúcu úroveň a navštevovali ju aj také významné osobnosti ako bol neskorší nositeľ Nobelovej ceny za fyziku z r. 1905, bratislavský rodák Filip Lenard.

V r. 1860 sa obnovila aj aktivita bratislavskej slovenskej mládeže. Študenti na evanjelickom lýceu sa pokúsili nadviazať na staršiu tradíciu a r. 1861 založili Ústav slovenský v Břetislavě. Po konflikte s maďarskými študentmi bolo 9 členov Ústavu z lýcea vylúčených a ďalších 11 ho na protest proti nespravodlivému postupu vedenia dobrovoľne opustilo. Vedenia národného hnutia v Bratislave sa v pol. 60. r. ujal advokát Michal Mudroň a koncipient v jeho kancelárii Vendelín Kutlík. Na právnickej akadémii vznikol r. 1869 slovenský študentský spolok Naprej (Národná prešporská jednota), ktorý vyvíjal aktívnu činnosť aj v celoslovenskom meradle. No v pol. 70. r. aktivita jeho členov ochabla.

V 2. pol. 19. stor. bola najdôležitejšou bratislavskou školou Cisárska a kráľovská právnická akadémia, kde sa v trojročnom a od r. 1874 v štvorročnom kurze prednášali právne vedy, no škola nemohla udeľovať akademické hodnosti. Stredné školstvo reprezentovalo vyššie katolícke gymnázium, ktoré bolo po revolúcii poštátnené s vyučovacím jazykom nemeckým a s povinnou výukou slovenčiny pre Slovákov. Po r. 1861 väčšina nemeckých profesorov z gymnázia odišla a škola sa stala maďarsko-nemeckou a po r. 1867 sa úplne pomaďarčila. V r. 1908 sa gymnázium presťahovalo do nového komplexu budov na Grösslingovej ulici, kde sídli dodnes. Evanjelické lýceum spájalo gymnaziálnu výuku s trojročným teologickým alebo pedagogickým kurzom a v 2. štvrtine 19. stor. prešlo viacerými zmenami. V r. 1854 sa presťahovalo do novej budovy na Konventnej ulici, ktorá mu slúžila až do konca 19. stor., keď si na ulici Palisády evanjelici dobudovali rozsiahly nový objekt aj s internátom.

V 2. pol. 19. stor. sa v Bratislave rozvíjalo aj dievčenské a odborné školstvo, v r. 1871 vzniká ženský učiteľský ústav, podľa vzoru vyššej dievčenskej školy v Pešti bola v r. 1883 zriadená aj v Bratislave. Jej absolventky mohli prestúpiť na učiteľský ústav. V súvislosti s emancipáciou žien sa pred 1. Svet. vojnou škola zmenila na ženské gymnázium. V r. 1884 vznikla ako prvá v Uhorsku vinohradnícko-záhradnícka škola o tri roky neskôr aj priemyselná škola. Na zač. 20. stor. sa v súvislosti s rastúcimi potrebami priemyslu rozvíjalo učňovské školstvo.

Vr. 1912 uhorský parlament rozhodol o zriadení Alžbetínskej univerzity v Bratislave. Vyučovanie sa však začalo až v r. 1915. Mala právnickú, filozofickú, lekársku a prírodovedeckú fakultu. Početný vzrast židovskej komunity v meste badateľný na sklonku 18. stor. bol dôležitým predpokladom rozvoja a skvalitnenia židovského školstva. Zásluhou rabína Chatama Sofera (pôvodne Moše Schreiber), rodáka z nemeckého Frankfurtu nad Mohanom, ktorý tu pôsobil od r. 1806, dosiahla v prvých desaťročiach 19. stor. bratislavská rabínska škola ješšva vynikajúcu úroveň. Vychovala viac ako 500 rabínov pôsobiacich na mnohých miestach Európy i v zámorí.

Od zač. r. 1919 sa v mnohých ľudových školách na území Bratislavy začalo vyučovať po slovensky. Slovenčina sa postupne ujala v tunajších gymnáziách, reálkach i odborných školách. Slovakizácia školstva bol však dlhý a zložitý proces, lebo mnoho maďarských pedagógov, ktorí neboli ochotní prispôsobiť sa novým podmienkam, opustilo svoje miesta a museli byť nahradení učiteľmi a profesormi z Čiech a Moravy. V r. 1919 bola zrušená Alžbetínska univerzita, keďže jej pedagogický zbor odmietol deklarovať lojalitu Československu. Namiesto nej bola zriadená Univerzita Komenského s filozofickou, právnickou, lekárskou a od r. 1940 aj s prírodovedeckou fakultou. V r. 1935 vznikla samostatná rímsko-katolícka a o dva roky aj evanjelická teologická fakulta. Zatiaľ čo pred rokom 1918 nejestvovala ani jedna stredná škola na ktorej by sa slovenčina učila len ako predmet, po vzniku ČSR sa v Bratislave zriadili dve štátne gymnáziá, pedagogická akadémia, štátny učiteľský ústav, obchodná škola, priemyslová škola i hudobná a dramatická akadémia s vyučovacím jazykom "československým". V meste však aj naďalej pôsobili viaceré nemecké a maďarské školy vrátane stredných a tak si Bratislava zachovala až do konca 2. svet. vojny multietnický charakter a veľká časť jej pôvodných obyv. aj plynulú znalosť troch jazykov. zač. dvadsiatych r. 20. stor. sa v Bratislave sa koncentroval aj slovenský kultúrny a umelecký život. V r. 1920 tu založili Spolok slovenských umelcov a o rok neskôr k nej pribudla aj Umelecká beseda slovenská s výtvarným hudobný a literárnym odborom. Veľký význam pre rozvoj múzických umení mal aj vznik Slovenského národného divadla (SND) r. 1920. Jeho domovom sa stala budova mestského divadla. Postupne sa utvorili tri hlavné zložky SND - činohra, opera a balet. Vzrastajúca vzdelanosť a zvýšený záujem o verejné záležitosti podnietili aj rýchly rozvoj periodickej tlače v Bratislave. Po r. 1920 sa tu vydávali všetky najdôležitejšie politické denníky a časopisy na Slovensku. Vzrástla sieť verejných knižníc, ktoré od r. 1919 zastrešovala Univerzitná knižnica. Kultúrnemu rozvoju, vzdelaniu i osvete napomáhal aj rozhlas. Od r. 1926 v Bratislave pôsobila odbočka Československého rozhlasu v Prahe. Po skromných začiatkoch otvorili r. 1930 prvé špeciálne rozhlasové štúdio - budovu Rádiožurnálu. Neodmysliteľnou súčasťou každodenného života mestských obyv. sa stali kiná. Ich počet po skončení vojny rýchlo vzrastal.

Po vzniku samostatného Slovenska v r. 1939 českých pedagógov a profesorov na Komenského univerzite, medzi ktorými boli hlásatelia českého šovinizmu a nadradenosti nahradili slovenskí a zároveň bol zmenený názov školy na Slovenská univerzita. Do Bratislavy sa v r. 1939 presťahovala aj Slovenská vysoká škola technická (SVŠT), ktorá bola evakuovaná z obsadených Košíc. Popri podpore školstva a vzdelávania sa štát usiloval o budovanie vlastných vedeckých a kultúrnych inštitúcií, ktoré Slovensku chýbali. V r. 1942 bola v Bratislave zriadená Slovenská akadémia vied a umení (SAVU) a napriek vojnovým podmienkam si vytýčila ambiciózny vedecko-výskumný program. Podnikli sa kroky na zriadenie Slovenského národného múzea a Národnej galérie.

Veda

Mesto sa od r. 1918 stalo aj hlavnou základňou slovenskej vedy. Spočiatku sa pestovala pri vysokých školách alebo špecializovaných pracoviskách, potom na pôde Slovenskej akadémie vied a umení. Zriadením Slovenskej akadémie vied (SAV) r. 1953 došlo k reorganizácii vedy tak, aby zodpovedala centralizačným a kontrolným snahám štátnych orgánov. Napriek tomu na báze tejto inštitúcie sa rýchlo zvyšoval vedecký potenciál. Vznikol celý rad akademických pracovísk a výskumných ústavov, ktoré vo viacerých smeroch dosiahli vynikajúce vedecké výsledky. Po politických zmenách r. 1989 sa veda z veľkej časti decentralizovala a došlo k neželanému poklesu vedeckých pracovníkov i ústavov. Nedostatočné finančné ohodnotenie a klesajúca úroveň dotácií na vedecké pracoviská spôsobili, žiaľ, odchod perspektívnych vedeckých kádrov do zahraničia na lepšie platené miesta a tento trend sa doposiaľ nepodarilo zvrátiť. Aj napriek tomu zostáva Bratislava centrom vedeckého výskumu na Slovensku. Vďaka tomu, že tu sídlia takmer všetky riadiace inštitúcie Slovenskej republiky z mesta sa organizuje, financuje a kontroluje celý vedecký výskum na Slovensku.

Kultúra

Mesto vždy bývalo dôležitým kultúrnym centrom. Preslávilo sa najmä hudbou, ktorá sa v tunajších chrámoch pestovala na vysokej úrovni už v stredoveku.

Aj v 2. pol. 19. stor. Bratislava patrila k najdôležitejším strediskám hudobného života v celej Habsburskej monarchii. Ten sa sústreďoval predovšetkým v Cirkevnom hudobnom spolku, ktorý vznikol ešte r. 1831 a v dvoch bratislavských spevokoloch. V meste viackrát koncertovali fenomenálni hudobníci ako František List, Johannes Brahms, Klára Schumannová, Johann Strauss a Anton Grigorievič Rubinštejn. O rozvoj hudobného života v Bratislave sa zaslúžil tajomník Cirkevného hudobného spolku a mestský archivár Ján Nepomuk Batka (1845-1917), ktorý udržiaval styky s poprednými hudobnými osobnosťami celého sveta.

Nezastupiteľnú rolu v kultúrnom živote malo aj mestské divadlo, ktoré ročne uvádzalo až 50 premiér. Pohostinsky tu vystupovali popredné činoherné i operné súbory z viacerých európskych krajín. V r. 1884 stará budova meštianskeho divadla z bezpečnostných dôvodov doslúžila a bola zbúraná. Na jej mieste vyrástol nový divadelný stánok, dnešná budova SND. Divadlo bolo otvorené v septembri 1886. V súvislosti s pomaďarčovaním verejného života sa začala v bratislavskom mestskom divadle uplatňovať maďarčina. Od konca 19. stor. sa striedali maďarské a nemecké predstavenia, no už r. 1905 v hlavnej sezóne sa hrá už len maďarsky a nemecké predstavenia sa konali v petržalskom divadle Aréna. Slovenské obyvateľstvo si organizovalo len ochotnícke divadelné predstavenia, ktoré sa hrávali v súkromí alebo v menších hostincoch. Na zač. 20. stor. sa v meste príležitostne premietali filmy. V r. 1905 vzniklo prvé stále kino s názvom Elektro Bioskop. V sále pre 200 divákov v šermiarskej sieni hotela U zeleného stromu (dnešný Carlton) boli filmové predstavenia každý deň.

O kultúrne a estetické povznesenie mestského prostredia sa staral Bratislavský okrášľovací spolok, ktorý vznikol r. 1868. V tom čase bolo zriadené aj Mestské múzeum. Svoj domov našlo v priestoroch Starej radnice. V poslednej tretine 19. stor. vzniklo v meste viacero ďalších spolkov a združení s kultúrnym zameraním, väčšina z nich však mala maďarizačný charakter. V súvislosti so spoločenským a hospodárskym pokrokom sa rýchlo rozvíjala aj lokálna periodická tlač. V poslednej tretine 19. stor. k tradičným Bratislavským novinám (Pressburger Zeitung), ktoré vychádzali v rannom a večernom vydaní, pribudlo viacero denníkov a týždenníkov v maďarskom a nemeckom jazyku. Pozornosť venovali predovšetkým životu obyv. mesta a jeho okolia. Od apríla 1910 Nakladateľský kníhtlačiarsky a kníhkupecký spolok tlačil v Bratislave Slovenské ľudové noviny, ktoré sa tešili veľkej obľube slovenských čitateľov.

V Bratislave sa narodili také významné postavy hudobného života ako klavírny virtuóz Tadeáš Amadé (1782 - 1845), alebo hudobný skladateľ Ján Nepomuk Hummel (1778 - 1837). V meste koncertovali svetoví hudobníci ako Wolfgang Amadeus Mozart a Jozef Haydn. V r. 1820 svojou virtuozitou uchvátil bratislavské obecenstvo iba 9 ročný Franz Liszt. Jeho hudobná kariéra sa začala práve v Bratislave a preto sa sem rád a často vracal. Okrem častých koncertov poskytovalo obyvateľom Bratislavy rozptýlenie aj divadlo. V 17. stor. a žiaci jezuitskej školy nacvičovali prvé predstavenia a hrávali ich pod holým nebom za veľkého záujmu divákov. Do mesta prichádzali aj profesionálne divadelné súbory z Nemecka a Talianska. V pol. 17. stor. vznikla v budove jezuitského gymnázia prvá stála divadelná scéna. Divadelné predstavenia sa však konávali aj v hostincoch a aj pod holým nebom. Od r. 1740 stála v priestore pred Rybárskou bránou trojposchodová drevená budova divadla. V r. 1776 bola dokončená veľká kamenná budova tzv. meštianskeho divadla, ktorá slúžila až do r. 1884. V r. 1828 pribudlo stále divadlo aj na petržalskej strane Dunaja tzv. Aréna.

Po r. 1918 nastal v Bratislave nebývalý rozmach slovenskej kultúry, ktorá bola až do vzniku ČSR potláčaná a hatená uhorskými štátnymi orgánmi a doslova živorila na vidieku a v niekoľkých menších mestách akým bol aj Martin, do rozpadu Rakúsko-Uhorska stredisko národného a kultúrneho života Slovákov. Po prevrate v Bratislave postupne vznikali štátne a verejné inštitúcie ako aj spolky, čo vytváralo podmienky pre kultúrny rozvoj. V r. 1920 tu vznikol Spolok slovenských umelcov a o rok neskôr Umelecká beseda slovenská, ktorá mala tri odbory. Výtvarný, literárny a hudobný. Centrom slovenského literárneho života po oživení Matice Slovenskej r. 1919 až do zač. tridsiatych r. 20. stor. zostával ešte Martin. V r. 1931 si však spisovatelia založili samostatnú stavovskú organizáciu - Spolok slovenských spisovateľov, ktorá už sídlila v Bratislave. V r. 1928 tu vznikla Škola umeleckých remesiel, ktorá sa stala strediskom výtvarného života celého Slovenska.

Operným dielom Bedřicha Smetanu Hubička v marci 1920 začalo v Bratislave svoju činnosť Slovenské národné divadlo (SND). Jeho domovom sa stala budova mestského divadla. Postupne sa utvorili tri hlavné zložky SND - činohra, opera a balet. Slovenské národné divadlo vplývalo na rozvoj slovenskej dramatickej tvorby, hereckého umenia a aj hudby. Do r. 1938 naštudovala opera SND 140 operných diel a odohrala takmer 3000 predstavení. V r. 1926 mala v Bratislave svetovú premiéru prvá slovenská opera Kováč Wieland skomponovaná Jánom Levoslavom Bellom. Hudobný život Bratislavy v období medzi dvoma vojnami reprezentoval predovšetkým amatérsky súbor Slovenskej filharmónie, ktorý vznikol v r. 1920 a niekoľko menších hudobných telies. Na bohaté hudobné tradície nadviazala Hudobná škola pre Slovensko, zriadená v r. 1919. Neskôr sa zmenila na Hudobnú a dramatickú akadémiu pre Slovensko. Od r. 1922 bol jej riaditeľom skladateľ Frico Kafenda. Dôležitým prvkom šírenia literárnej, dramatickej i hudobnej kultúry nielen v Bratislave, ale aj na celom Slovensku sa stal rozhlas. Po skromných začiatkoch zač. 30. r. minulého stor. sa rozrástol na významnú kultúrnu a osvetovú inštitúciu. Po vzniku samostatného Slovenska r. 1939 sa kultúrny rozvoj prehĺbil, pričom sa uprednostňoval najmä národný aspekt. Roztrieštené organizácie a spolky výtvarníkov boli združené do Spolku slovenských výtvarných umelcov. Pri Slovenskej vysokej škole technickej bolo zriadené oddelenie kreslenia a maľovania. Napriek vojnovým rokom sa v samostatnom štáte rozvíjal nielen kultúrny, ale aj vedecký život.

Po r. 1945 nastali aj vo oblasti kultúry a vedy podstatné zmeny. Viacerí predstavitelia i osobnosti kultúrno-umeleckého života politicky prenasledovaní iba preto, že sa angažovali v prospech Slovenskej republiky. Po uchvátení moci komunistami r. 1948 boli potlačené všetky avantgardné umelecké smery a režim predpísal všetkým umelcom jednotnú kultúrnu normu v podobe tzv. socialistického realizmu. Do r. 1949 samostatné organizácie slovenských spisovateľov a výtvarných umelcov splynuli do československých a niekdajšie bratislavské ústredia sa stali iba pobočkami pražských centrál. Zároveň však stúpali kultúrne potreby obyv. Bratislavy, čo súviselo najmä s ich rastúcim počtom. Štát investoval do kultúrneho rozvoja značné prostriedky najmä z politických príčin. Kultúra, ale i veda a školstvo boli hlavnými pomocníkmi budovania novej tzv. beztriednej spoločnosti. Po vojne boli zriadené vysoké školy, ktoré sa mali stať dôležitými pomocníkmi pri realizácii tohto zámeru. V krátkom časovom slede vznikli Vysoká škola výtvarných umení a Vysoká škola múzických umení. Ale ani v časoch najväčšieho ideologického tlaku nebolo možné úplne potlačiť nezávislé myslenie a vlastné umelecké prejavy ich pedagógov a absolventov.

Po 2. svet. vojne zaznamenalo na celom Slovensku i v Bratislave prudký rozvoj predovšetkým dramatické umenie. Na jeseň r. 1946 bola založená Nová scéna spočiatku ako filiálka SND. zač. 60. r. pribudla Malá scéna SND. V r. 1957 bolo zriadené Štátne bábkové divadlo. Vznikom Tatra revue r. 1958 sa divadelná scéna v oblasti zábavných žánrov značne rozšírila. V r. 1968 doplnila štruktúru bratislavských divadiel najmenšia profesionálna scéna na Slovensku - Divadlo na korze. V čase návratu tvrdej komunistickej ideológie do kultúry na zač. 70. r. 20. stor. boli v tomto mimoriadne populárnom divadle urobené personálne čistky a zmenilo sa na Poetickú scénu. V pol. osemdesiatych r. bolo rozhodnuté začať s výstavbou novej budovy Slovenského národného divadla. Vzhľadom na politické zmeny a rozsiahle ekonomické problémy, s ktorými sa kultúra potýka predovšetkým v poslednom desaťročí, novostavba ešte ani dnes neslúži verejnosti.

Kultúrny rozvoj sa prejavil aj na hudobnom dianí v meste. Po vydaní zákona SNR o zriadení symfonického orchestra Slovenskej filharmónie sa toto najvýznamnejšie hudobné teleso Slovenska v novembri 1949 predstavilo na svojom prvom koncerte. V 50. a zač. 60. r. minulého stor. vzniklo v Bratislave viacero profesionálnych hudobných telies ako symfonický orchester Československého rozhlasu, Slovenský komorný orchester a Slovenskí madrigalisti. Od r. 1971 sa v Bratislave každoročne organizovali Bratislavské hudobné slávnosti aj na medzinárodnej úrovni, čím mesto v nasledujúcom období nadviazalo na staršie hudobné tradície.
Po r. 1945 štát vynaložil veľa prostriedkov na rozvoj a propagáciu slovenského ľudového umenia prostredníctvom spevu a tanca. Bratislava sa stala mestom, kde vznikol a svoju činnosť rozvinul profesionálne zameraný Slovenský ľudový umelecký kolektív (SĽUK) a viacero amatérskych folklórnych súborov, z ktorých najznámejšou doma i v zahraničí sa stala Lúčnica. V súvislosti s rozvojom umeleckých aktivít v meste začali pôsobiť umelecké agentúry, ktoré finančne a materiálne zabezpečovali umeleckú a kultúrnu činnosť na celom Slovensku.

Významným impulzom pre rozvoj výtvarného umenia bol vznik Slovenskej národnej galérie r. 1948. V jej rámci bola vybudovaná vrcholná národná zbierka slovenského výtvarného umenia. Pre samotnú Bratislavu bolo dôležité zriadenie Mestskej galérie r. 1959. Postupne vznikli aj viaceré menšie obrazárne a výstavné priestory a po r. 1990 celá sieť súkromných galérií. Mesto sa stal centrom viacerých umeleckých a kultúrnych aktivít nielen národného ale aj európskeho rozmeru.

Aj literárny život mesta bol v 2. pol. 20. stor. mimoriadne bohatý, keďže v Bratislave vychádzalo viacero umeleckých a literárnych periodík a tak sa tu sústredila prevažná väčšina slovenských literárnych tvorcov.

Na zač. posledného desaťročia 20. stor. sa kultúra vymanila spod ideologickej kontroly a oslobodila sa od vnútených stereotypov, ktoré ju značne deformovali v posledných štyroch desaťročiach. Bratislava si všetkých kultúrnych oblastiach rýchlo osvojila hlavné európske a svetové kultúrne dimenzie. Potvrdila, že je metropolou slovenskej kultúry, ale aj križovatkou európskych kultúr, kde sa navzájom prelínajú a zároveň tvoria nosné trendy kultúrnej avantgardy.

Médiá

Po presťahovaní Miestodržiteľstva a Uhorskej komory do Budína, Bratislava zostala duchovným a kultúrnym centrom Uhorska. Pozoruhodný bol najmä rozvoj periodickej tlače. Pre obyv. Bratislavy sa hlavným zdrojom správ a informácií stali noviny. Od 2. pol. 19. stor. predstavovali už predmet každodennej potreby. V r. 1721 Matej Bel začal vydávať prvé noviny na území Uhorska - latinské Nova Posoniensia, ktoré však zakrátko zanikli. Zásluhou tlačiara Jána Michala Landerera začali v r. 1764 vychádzať nemecky písané Bratislavské noviny (Pressburger Zeitung). Bratislavčania ich mohli čítať nepretržite 165 rokov a zanikli až na prahu veľkej hospodárskej krízy v r. 1929. V r. 1780 tu začali vychádzať vôbec prvé noviny v maďarskom jazyku Magyar Hírmondó (Uhorský chýrnik) a o tri roky neskôr aj prvé slovenské noviny písané biblickou češtinou s názvom Prešpurské noviny.

V prvých rokoch po vzniku ČSR sa Bratislava stala centrom slovenskej žurnalistiky. Vychádzali tu všetky celoslovenské denníky a väčšina významných časopisov a ďalších periodík. Aj po spoločenských a politických zmenách zač. 90. r. 20. stor. sa situácia na mediálnom poli nezmenila a Bratislava si udržala svoj primát. V meste sídlia najdôležitejšie tlačové agentúry, štátna (TASR) i súkromné (SITA). Popredné zahraničné tlačové a informačné agentúry si tu zriadili svoje filiálky.

Do života celej spoločnosti aj jednotlivca vstúpila v pol. 50. r. aj televízia. R. 1955 bolo v Bratislave zriadené samostatné štúdio ako pobočka celoštátnej Československej televízie. Postupne rozvinulo svoju činnosť a stalo sa dôležitým prvkom umelecko-kultúrneho rozvoja mesta a aj celého Slovenska. Na tejto základni vzniká r. 1990 samostatná Slovenská televízia s vlastnou programovou a vysielacou štruktúrou. V 2. pol. 90. r. postupne naplnili doplnili mediálny priestor aj viaceré súkromné televízne stanice s celoplošným pokrytím, ktoré sa opierajú o rozvinutú mediálnu infraštruktúru mesta.

Rovnako búrlivý rozvoj zaznamenal aj rozhlas, ktorý však zostával v tieni televízie aj napriek vysokej odbornosti a umeleckej vyspelosti väčšiny jeho programov. Po r. 1990 začali v Bratislave vznikať aj súkromné rozhlasové stanice. Stali sa dôležitým prvkom rozhlasového mediálneho trhu i ovplyvňovateľom verejnej mienky.

Národné hnutia

Po r 1892, po založení Slovenského učeného tovarišstva v Trnave sa začalo rozvíjať bernolákovské hnutie aj v Bratislave, ktoré čiastočne utlmili vojny s Francúzskom, no najmä odsťahovanie generálneho seminára do Trnavy r. 1802. Pôdou pre ďalšie slovenské obrodenecké snahy sa stala r. 1803 založená slovenská katedra na tunajšom evanjelickom lýceu. Na jej čele bol profesor Juraj Palkovič, ktorý však neustále zápasil s finančnými prostriedkami a tak katedra takmer štvrť storočia iba živorila. Napriek tomu odchovala také vynikajúce osobnosti akými bol evanjelický kňaz a básnik Ján Kollár a historik a politik František Palacký.

V r. 1828 slovenskí žiaci po príklade nemeckých a maďarských kolegov začali organizovať praktické cvičenia a založili knižnicu potrebnú pre jazykové a literárne vzdelávanie. Prijatím stanov tak pri evanjelickom lýceu vznikla Spoločnosť českoslovanská. Jej zakladateľmi boli Samo Chalupka, Karol Štúr, Daniel Lichard, Samuel Godra a ďalší. V r. 1831 prišiel do Bratislavy študovať Ľudovít Štúr a po boku svojho brata Karola sa zapojil do slovenského študentského hnutia. V priebehu krátkeho času sa stal jeho vedúcou osobnosťou. Pamätným výletom bratislavskej slovenskej mládeže na Devín v r. 1836 sa začala nová etapa v dejinách národného hnutia. Krátko potom bol Štúr vymenovaný za námestníka profesora Palkoviča a tým fakticky prebral vedenie katedry. Spoločnosť českoslovanská, ktorá bola hlavnou základňou formujúcej sa štúrovej mládeže, bola spolu s ďalšími študentskými spolkami rozpustená. Namiesto nej si slovenskí študenti založili Ústav slovanský. Postupne sa štúrova družina rozrástla na takmer 100 ľudí a nadviazala úzke kontakty aj s uvedomelou slovenskou mládežou na iných školách. To bol hlavný dôvod, ktorý viedol k suspendovaniu Ľudovíta Štúra z miesta námestníka profesora a k zákazu prednášať na evanjelickom lýceu. Na protest proti tomuto rozhodnutiu vo februári 1844 22 študentov lýcea opustilo Bratislavu a odišlo do Levoče. Štúr však zotrval naďalej v meste, preto Bratislava zostala najdôležitejším centrom národného života. Od najvyšších miest dostal povolenie na vydávanie politických novín. a tak sa v r. 1845 v Bratislave začali vychádzať Slovenskje národnie novini už v štúrovskej slovenčine, ktorá mala nahradiť tradičnú češtinu u evanjelikov a bernolákovčinu u katolíkov. Noviny sa stali tribúnou mladého slovenského hnutia a významným šíriteľom národnej myšlienky. Tá bola zameraná nielen na obrodenie širokých vrstiev slovenského národa, ale aj proti maďarizácii, ktorá od 2. štvrtiny 19. stor. hatila národný a kultúrny rozvoj Slovákov a rozdúchavala ostré národnostné vášne v Uhorsku. Kolískou počiatočných maďarských snáh o pozdvihnutie jazyka i kultúry, ktoré sa postupom času premenili na bezohľadné presadzovanie maďarčiny a vyústili do potláčania nemaďarských národov bola tiež Bratislava. Na sneme, ktorý sa skončil r. 1792, bol prijatý zákon, zavádzajúci maďarčinu ako povinný predmet na všetkých stredných školách a na univerzite.

Vr. 1825 založili v Bratislave uvedomelí magnáti na čele s hlavnou osobnosťou maďarského reformného hnutia Štefanom Séčenim (Széchény) Uhorskú akadémiu vied, ktorá sa však začala budovať v Pešti. V nasledujúcom období všetky snemy konané v Bratislave rozširovali používanie maďarčiny na úkor univerzálnej latinčiny a nemaďarských jazykov. Maďarizačné snahy vyvrcholili na búrlivom sneme v r. 1844, keď sa maďarčina stala úradnou rečou v celom Uhorsku.

Národné hnutie pred 1. svet. vojnou
S priemyslovou výrobou nemohli remeselníci konkurovať a tak v 2. pol. 19. stor. nastal rýchly pokles remeselnej výroby a postupný zánik viacerých odvetví. Po zrušení cechov r. 1872 počet a vplyv remeselníkov v meste ešte viac poklesol a zvyšní remeselníci sa stali členmi živnostenských združení. Na 2. strane sa významnou spoločenskou silou stal proletariát, no na politické dianie v krajine mal z dôvodov obmedzeného volebného právu iba malý dosah. Vďaka úzkym kontaktom s vyspelejším viedenským prostredím sa bratislavskí robotníci začali ako jedni z prvých v bývalom Uhorsku organizovať do spolkov a neskôr do strán. Už r. 1869 tu vznikol prvý robotnícky vzdelávací spolok Napred (Előre, Vorwärts). O desať r. neskôr tu vyšiel prvý robotnícky časopis na území Slovenska - Die Wahrheit (Pravda). Bratislava sa vďaka veľkému počtu robotníkov stala miestom zápasov za ich politické a sociálne práva. Robotníci tu viackrát zorganizovali štrajky a verejné zhromaždenia za zlepšenie pracovných a platových podmienok i za zavedenie všeobecného volebného práva. Pevné zázemie tu mala Všeobecná robotnícka strana Uhorska a jej nástupkyňa Sociálno-demokratická strana Uhorska. V júni r. 1905 sa v Bratislave ustanovila slovenská sociálna demokracia a mesto sa stalo jej hlavným centrom. Od r. 1906 v Bratislave vychádzal slovenský robotnícky časopis Napred, ktorý r. 1909 nahradil týždenník Slovenské robotnícke noviny. V súvislosti s rozvojom finančníctva a poisťovníctva v posledných r. 19. stor. a s byrokratizáciou správy rýchlym tempom pribúdal aj počet úradníkov. Bratislava bola sídlom vojenského veliteľstva spoločnej cisársko-kráľovskej armády a tak sa v meste vybudovali viaceré kasárenské objekty a veľké vojenské sklady. Z hľadiska národného života Slovákov mesto však od konca 60. r. 19. stor. stratilo svoj niekdajší význam. Centrum národného diania sa presunulo do Martina. V tomto ohľade Bratislavu predstihli i Budapešť, Skalica a Trnava. V pol. 70. r. 19. stor. si študenti evanjelického lýcea aj napriek výstrahám založili spolok Zora a vydávali si aj slovenský časopis. Ale r. 1882 začali profesori lýcea skúmať jeho činnosť a dospeli k záveru, že má protimaďarský a nevlastenecký charakter. Nasledovalo jeho rozpustenie a vylúčenie niekoľkých členov (Petra Makovického, Vladimíra Kutlíka, Štefana Daxnera a Žigmunda Pauliny-Tótha) zo všetkých škôl v Uhorsku. Po ďalších perzekúciách r. 1885 prestali slovenskí študenti vyvíjať verejnú činnosť. Koncom 19. stor. sa pod vplyvom politickej agitácie začali masy slovenského ľudu viac politicky aktivizovať a popri tom aj národne uvedomovať. Národné prebudenie širších vrstiev zasiahlo predovšetkým okolie Bratislavy. V r. 1906 bol za poslanca do uhorského snemu zvolený v susednom stupavskom volebnom okrese Ferdiš Juriga, ktorý pôsobil ako katolícky kňaz vo Vajnoroch. Jeho volebné víťazstvo bolo veľkou morálnou vzpruhou pre Slovákov žijúcich v Bratislave i v susedných obciach. Národne uvedomelým kňazom bol aj Móric Alster v Rači, Jozef Závodský v Marianke, Florián Tománek v Karlovej Vsi a viacerí ďalší. Jurigova činnosť v uhorskom parlamente bola tŕňom v oku niektorým politickým kruhom a tak ho r. 1907 bratislavský súd za poburujúce články v novinách odsúdil na dva roky žalára. Mnohí Slováci z okolia i z Bratislavy prišli pred župný súd demonštrovať svoju solidaritu s odsúdeným Jurigom. Napriek perzekúciám sa Jurigovi podarilo aj v r. 1910 opäť získať v stupavskom volebnom okrese poslanecký mandát a v parlamente zotrval ako jediný reprezentant slovenského národa až do r. 1918.

Duchovný život

Súčasťou kultúry spoločnosti je aj duchovný život, ktorý bol od obdobia Veľkej Moravy naozaj bohatý.

V r. 862 vyslal k byzantskému cisárovi Michalovi III. (842 - 867) posolstvo s prosbou, aby do jeho krajiny poslal učiteľov vierozvestcov ovládajúcich slovanský jazyk. Byzantský cisár vyhovel Rastislavovej žiadosti a vypravil na Veľkú Moravu dvoch vzdelaných bratov Konštantína a Metoda, ktorí pochádzali zo Solúna (Thessaloniki, Grécko) a hovorili slovanským jazykom. V r. 863 prišli bratia na Veľkú Moravu už s prekladom časti Svätého písma a modlitieb do staroslovenčiny. Aby zabezpečili dokonalosť prekladu vytvorili aj osobitné písmo prispôsobené hláskosloviu slovanského jazyka - hlaholiku. Tým zároveň položili základy slovanského písomníctva. Konštantín a Metod založili na Veľkej Morave učilište, kde vychovávali a vzdelávali popredných nadaných mládencov spomedzi domáceho obyvateľstva ako svojich budúcich pomocníkov pri šírení kresťanskej viery. Počas svojej 1. misie (do r. 867) solúnski bratia šírili medzi starými Slovákmi na Veľkej Morave nielen kresťanskú vieru, ale aj vzdelanie, písomníctvo, zákonodarstvo a spoločenské i kultúrne zásady kresťanského života.

V bezprostrednej blízkosti hradu na zač. 12. stor. vznikla dôležitá cirkevná inštitúcia - bratislavská kapitula. Jej strediskom sa stal Kostol sv. Salvátora, situovaný na bratislavskom hradnom návrší, ktorý bol postavený na základoch veľkomoravskej baziliky pravdepodobne na prelome 10. a 11. stor. Pri Kostole sv. Salvátora sa v 12. stor. konali božie súdy.

V r. 1202 sa z hradného návršia premiestnila fara do mesta a v r. 1221 dostal bratislavský prepošt od pápeža povolenie preniesť kapitulské sídlo do rozvíjajúcej sa podhradskej osady.

Začiatkom dvadsiatych r. 16. stor. sa medzi obyvateľmi Bratislavy začali šíriť myšlienky reformácie, ktoré sem prenikli z Viedne. Po bitke pri Moháči sa organizácia a štruktúra katolíckej cirkvi výrazne oslabili, čo pomohlo rozšíreniu reformačných myšlienok. V meste okrem nemeckých reformačných kazateľov od r. 1566 pôsobil aj slovenský kazateľ, čo zároveň dokazovalo početný nárast slovenskej národnosti medzi obyvateľmi Bratislavy. Za vlády Maximiliána I. (1564 - 1576), ktorý patril medzi prívržencov Lutherovho učenia, sa nekládli náboženským novotám žiadne prekážky. Viedenský mier a posilnenie moci stavov po detronizovaní Rudolfa I. r. 1608 a po korunovácii Mateja v r. 1608 umožnili evanjelickým cirkvám úplne vymaniť sa spod právomoci katolíckych biskupov. V Bratislave sa evanjelici zorganizovali do zborov podľa národností. Nemci, ktorí si udržiavali početnú prevahu, mali svoj zbor, Slováci si vytvorili s Maďarmi osobitný cirkevný zbor. Pri prijímaní nemeckého kazateľa r. 1610 mestská rada rozhodla, že treba prijať aj slovensko-maďarského kazateľa.

Z iniciatívy ostrihomského arcibiskupa Petra Pázmánya v dvadsiatych r. 17. stor. sa v Bratislave začala intenzívnejšie presadzovať rekatolizácia. Pázmáň povolal do mesta jezuitov, ktorí si vďaka jeho finančnej podpore začali stavať konvent a kolégium na Kapitulskej ulici. Ich misijná činnosť, ale aj tlak zo strany štátnych orgánov a panovníka podstatne vplývali na postupnú rekatolizáciu obyv. mesta. V tridsiatych r. 17. stor. sa vzťahy medzi evanjelikmi a katolíkmi viackrát vyostrili. Evanjelici všetkých troch národností (Nemci, Slováci, Maďari) podstúpili niekoľko zápasov o bohoslužby, kostoly a školy. Represálie po Vesselényiho protihabsburskom sprisahaní zažili aj všetky protestantské cirkve.

Obyvatelia mesta sa teda hlásili k rôznym vierovyznaniam a od vydania Tolerančného patentu Jozefom II. r. 1781 panoval v meste vysoký stupeň tolerancie a vzájomné spolunažívanie rôznych vierovyznaní bolo pokojné. Po r. 1948 bol však náboženský život potláčaný štátnou mocou. Štát oficiálne propagoval ateizmus. Veriaci síce mohli navštevovať bohoslužby, ale vonkajšie prejavy viery a náboženského života boli potláčané. Mládeži, študentom i príslušníkom inteligencie hrozili v prípade otvoreného sa priznania k viere rôzne spoločenské sankcie a preto bol náboženský život veľmi obmedzený. Napriek viac ako trojnásobnému vzrastu obyv. Bratislavy v porovnaní s rokom 1945 nebol až do zač. 90. r. 20. stor. v Bratislave postavený jediný kostol. Až po spoločenskej zmene v r. 1989 sa obnovila sloboda náboženského vyznania. Na území mesta a najmä na sídliskách bolo postavených viacero kostolov i duchovných stredísk. Nové cirkevno-správne členenie v rámci katolíckej cirkvi rešpektovalo význam mesta i jeho postavenie v samostatnom štáte a vytvorila sa Bratislavsko-trnavskú arcidiecézu pričom Dóm svätého Martina sa stal arcidiecéznou konkatedrálou. Obnovila sa aj činnosť niektorých rádov, ktorým bol nehnuteľný majetok zhabaný na zač. 50. r. 20. storočia opäť reštituovaný. V súvislosti s obnovou duchovného života v 90. r. 20. stor. sa Bratislave prudko rozvíjalo cirkevné školstvo všetkých stupňov a náboženských smerov. V súčasnosti tu sídlia najvýznamnejšie teologické vysoké školy katolíckej i evanjelickej cirkvi a viacero pastoračných stredísk.

Šport

Na sklonku 19. stor. sa začala pestovať telovýchova a šport. Bratislavský veslársky spolok vznikol už v r. 1862, ale atletické a futbalové kluby si športoví nadšenci založili až na zač. 20. stor. Na petržalskej strane Dunaja vznikla veľká dostihová dráha a futbalové a športové ihrisko. Už po 1. svet. vojne sa šport stal každodennou súčasťou života predovšetkým mladších vrstiev. Dôležitou udalosťou bol vznik 1. Česko-slovenského športového klubu (ČsŠK) v r. 1919. Spočiatku združoval len futbalistov, no zakrátko pribudol atletický, plavecký, šermiarsky a zápasnícky oddiel, ako aj družstvo hádzanárok. Základom prvého bratislavského športového klubu Slovákov zostával futbal, dosahujúci napriek rýdzemu amaterizmu čoraz výraznejšie úspechy. Športovú činnosť organizovali aj nemecké a maďarské športové kluby, ktorých tradícia siahala do konca 19. stor. Obľúbeným športom mnohých Bratislavčanov zostávalo veslovanie, keďže tok Dunaja poskytoval dobré podmienky. Po obsadení Petržalky Nemcami v r. 1938 sa ČsŠK presťahoval na Tehelné pole, kde zakrátko vyrástla celá sieť športovísk. Klub zároveň vypustil zo svojho názvu "československý". Po skončení vojny dostal ŠK nové meno Slovan Bratislava.

Slávu bratislavského Slovana šírili jeho odchovanci po celom svete. Napriek skromným podmienkam tu vyrástli mnohí vynikajúci krasokorčuliari ako olympijský víťaz Ondrej Nepela, bronzový olympionik Karol Divín či držitelia medailí zo šampionátov. Do rodiny športovcov Slovana patrí aj olympijský víťaz vo veslovaní z Ríma 1960 Pavol Schmidt a zlatý cyklista z olympiády v Montreali 1976 Anton Tkáč. Futbalisti Slovana zozbierali množstvo majstrovských titulov a stali sa držiteľmi cennej trofeje európskych futbalových súťaží. Veľké úspechy dosiahol aj hokejový oddiel, ktorý vznikol v r. 1921. K športovému klubu Slovan pribudla v priebehu 50. r. 20. stor. desiatka ďalších. Najvýznamnejšou bola Červená hviezda, neskôr premenovaná na Inter Slovnaft Bratislava. Ešte pred vypuknutím 2. svet. vojny sa v Bratislave rýchlo rozvíjala výstavba veľkých športovísk, tak aby spĺňali aj medzinárodné kritériá. Z tohto dôvodu sa v meste konali viaceré vrcholné európske i svetové športové podujatia. Po r. 1990 sa postupne začali obmedzovať štátne finančné prostriedky investované do športu. Pozemky športovísk ležiacich v atraktívnych častiach mesta boli predané súkromným firmám a na ich mieste vznikli obytné domy alebo nákupné strediská. Pomerne rýchla zmena životného štýlu, ale aj nedôsledný a laxný prístup štátnych a samosprávnych orgánov spôsobili, že športovanie stratilo svoj masový charakter a širokú bázu. Naopak výrazne sa v Bratislave posilnili tendencie vytvárať podmienky pre športovo- rekreačnú činnosť spoločenskej elity.

Demografická a sociálna štruktúra obyvateľstva

V pol. 15. stor. mala Bratislava asi 5000 obyv. Z hľadiska sociálno-ekonomických pomerov v meste dominovala stredne bohatá vrstva, ktorú tvorili asi dve tretiny obyv. Mešťanov s najvyššími daňami bolo asi 7 % z celkového počtu zdaneného obyvateľstva a 27 % obyv. platilo najnižšiu daňovú kvótu. Najchudobnejšie vrstvy boli od poplatkov a daní oslobodené.

V r. 1850 Slováci niekoľkonásobne prevyšovali Maďarov (zo 42000 obyv. bolo 24200 Nemcov, 9500 Slovákov, 3170 Maďarov, 5400 židov). Po vyrovnaní Rakúsko - Uhorska v r 1867 a nástupe tuhej maďarizácie sa pomer začal meniť. V r. 1880 bol už počet Slovákov a Maďarov vyrovnaný (7521 Slovákov a 7517 Maďarov). V r. 1910 pri celokrajinskom sčítaní v Bratislave z celkového počtu 73450 obyv. si ako materinský jazyk maďarčinu nahlásilo 31705 obyv., 32790 nemčinu a 11673 slovenčinu. Za šesť desaťročí sa pomer Maďarov a Slovákov obrátil v neprospech Slovákov. V súvislosti s maďarizáciou verejného života i školstva sa pomaďarčila aj mestská správa. Na sklonku 19. stor. maďarský jazyk vytlačil stáročia dominantnú nemčinu a maďarčina sa stala hlavným komunikačným jazykom v meste.

O postupe maďarizácie v Bratislave svedčí aj štatistika z r. 1842, ktorá vykázala že spomedzi 38000 obyv. mesta bolo 4200 pomaďarčených. Z hľadiska vierovyznania sa 25000 obyv. hlásilo ku katolíckej viere, 9160 k evanjelickej a 3700 k židovskej.

Po vzniku ČSR sa pomer národností znovu menil. Zatiaľ čo v r. 1910 bol podiel Slovákov na obyvateľstve Bratislavy iba 15 % r. 1938 ich bolo 41 % a spolu s Čechmi 58 %. V tom istom časovom období podiel Maďarov klesol zo 40 % na 13 % a znížil sa aj podiel Nemcov zo 41 % na 22 %.

Podľa posledného sčítania obyvateľstva (2001) trvalo žije v Bratislave 428672 osôb. Počet trvalo žijúceho obyvateľstva na území veľkej Bratislavy zaznamenal v posledných rokoch mierny pokles. Ešte v r. 1998 tu bývalo 451400 ľudí. Spôsobil ho odchod bohatších vrstiev do prímestských oblastí. Kvôli vysokým životným nákladom a vysokým cenám nehnuteľností Bratislavu opúšťajú aj ekonomicky slabšie vrstvy a časť dôchodcov. Tento trend bude v blízkej budúcnosti ešte pokračovať. Bratislava je zároveň centrom vysokého a univerzitného školstva Slovenska a zároveň poskytuje v rámci výstavby infraštruktúry a v administratíve množstvo pracovných príležitostí, takže počet obyv., ktorí tu prechodne bývajú, alebo sem dochádzajú za prácou prekračuje 100-tisíc.

Zo 428672 trvalo žijúcich osôb je 200541 mužského pohlavia a 228131 žien. Z hľadiska národnostného zloženia v meste žije 391761 ľudí slovenskej národnosti, 16451 maďarskej, 7972 českej, 1200 nemeckej, 913 ukrajinsko-rusínskej, 614 chorvátskej, 417 rómskej, 399 ruskej, 339 poľskej, 84 židovskej a 8 396 obyv. má inú alebo nezistenú národnosť.

Z celkového počtu obyv. je 238199, teda 55,6 % ekonomicky aktívnych. štatistické ukazovatele potvrdzujú, že medzi mužmi a ženami sú v oblasti zamestnanosti len minimálne rozdiely. V Bratislave je 115756 ekonomicky aktívnych mužov, čo je 57,7 % z ich celkového počtu a 122443 žien, čo je 53,7 %.

Vzhľadom na množstvo pracovných príležitostí Bratislava dlhodobo vykazuje v rámci Slovenska najnižšie percento nezamestnanosti. V r. 2001 evidovali 21048 nezamestnaných, čo však predstavovalo 9 % spomedzi ekonomicky aktívneho obyvateľstva a 5 % z celkového počtu obyv. Bratislavy. Počet nezamestnaných mužov (11314) prevyšoval počet žien bez práce (9734). Vzhľadom na zmenu metodiky v evidencii nezamestnaných, ktorú uplatňuje Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR od r. 2003 sa počty evidovaných nezamestnaných znížili takmer o polovicu. Reálny počet ľudí bez práce však zostal približne na úrovni z r. 2001.
Posledná aktualizácia: 02. 04. 2013 20:30